Dano, nedávno ste oficiálne ukončili kariéru. Prečo?

„Už v minulej sezóne ma sprevádzali problémy s kolenom, ktoré som si však napokon doliečil. Ale zase sa mi natrhol stehenný sval, takže tá sezóna bola na zranenia dosť náročná. Dá sa povedať, že ma premohlo zdravie. Tento hokejový ročník som začal v druhom tíme Rouen, ktorý štartuje v tretej divízii a hrajú v ňom mladší hráči prevažne juniorského veku. Odohral som tam niekoľko stretnutí, no popri tom som sa venoval aj trénovaniu mládeže. Keďže Peter Almášy potreboval pomôcť v tréningovom procese, jednoducho som sa niekedy v období Vianoc rozhodol, že sa budem venovať už iba trénovaniu. Hokejová kariéra je tak ukončená a teraz pôsobím v Rouen ako tréner mládeže.“

Podľa známej stránky, ktorá mapuje hokejové štatistiky sa vaša seniorská kariéra začala v Trenčíne v sezóne 1992/93.

„Nie tak celkom, myslím, že už v sezóne 89/90 ma k mužom v Martine vytiahol tréner Giblák. Hral som vtedy 1.SNHL za mužov, neskôr som sa dostal na vojenčinu do trenčianskej Dukly, no v príliš silnej konkurencii som to mal náročné. Preto som ako vojak Trenčína hosťoval doma v Martine. Bolo to veľmi osožné obdobie mojej hokejovej kariéry. Prvé roky za seniorov, vojna v Dukle a popri tom hosťovanie v martinskom klube. Zaujímavé časy a veľa hokejových skúseností, ktoré som ako mladý chalan zbieral.“

Začiatky v Martine asi rád uchovávate v pamäti.

„Iste, hlavne prvá sezóna slovenskej extraligy a v nej hneď zisk bronzovej medaily zostáva v pamäti ako by sa udiala včera. V tom čase sa ešte hrávalo o tretie miesto. My sme zdolali Slovan a pre Martin i pre všetkých našich hráčov to bol krásny úspech. V tom čase mal Martin veľmi silné mužstvo s Jarom Törökom, Peťom Bartošom a inými výbornými hokejistami. Klub i všetko okolo neho fungoval parádne. Rád spomínam na spoluprácu s ruským obrancom Kamyšnikovom. V tom čase mi veľmi pomohol, mal neskutočné tvrdú strelu, veľa som sa pri ňom naučil, bol to výborný spoluhráč. Mali sme aj šťastie na dobrých trénerov. Najskôr to bol pán Ján Hegyi, neskôr nás viedli Fero Hossa s Rudom Uličným.“

V štyroch sezónach ste postupne zvyšovali počet kanadských bodov. Objavili ste v sebe ofenzívneho obrancu?

„Ja som ho v sebe neobjavil. Od malička som bol totiž stredný útočník, hrával som ho aj v začiatkoch martinského pôsobenia. S myšlienkou, že budem lepší v obrane prišiel počas vojenčiny v Dukle Trenčín Fero Hossa. On bol ten, ktorý ma skôr videl v obrane a chcel, aby som hral obrancu. Potom bol mojím trénerom v Martine a tak už nebolo o čom.  Možno práve vďaka tomu, že som mal s hrou v útoku dostatok skúseností som dokázal zbierať dosť bodov a napriek vysokej postave som sa nebál ako obranca hrať ofenzívnejšie.“

Pred sezónou 97/98 ste hrali na MS a hneď po šampionáte po vás siahli Košice. Vieme si predstaviť, že v tých časoch to bola asi lákavá ponuka.

„Už v priebehu roka 1997 som uvažoval, že odídem do Nitry. Chcel som totiž študovať na vysokej škole, preto ma to ťahalo pod Zobor. Všetko vyzeralo dobre, napokon sa však vedenia oboch klubov nedohodli, Nitrania nevedeli, resp. nechceli za mňa zaplatiť peniaze, ktoré požadoval Martin. Aspoň tak mi to bolo prezentované. A tak som napokon putoval do Košíc. Nebola to teda otázka lukratívnej či lákavej ponuky, ale pokiaľ mám správne informácie, doteraz som najdrahší hráč kúpený z Martina. Košičania v tom čase boli schopní zaplatiť peniaze, ktoré Martin žiadal. Hral som za Košice a popri tom študoval na Vysokej škole pedagogickej v Prešove. Skĺbiť tieto dve činnosti bolo veľmi ťažké, hoci som sa venoval aj vo svojich štúdiách hokeju, napokon som počas druhého semestra všetko zameral iba na školu a prakticky som sezónu ukončil niekde v polovici.“

Sezóna 1998/99 sa spája s vaším prvým slovenským titulom. Určite sa však dá označiť ako prekvapujúci.

„Asi áno. Bola to sezóna, ktorá sa veľmi výrazne zapísala do mojej pamäte. Priaznivci Košíc si určite dobre pamätajú, že klub postihli veľké finančné problémy a my sme sa s nimi borili prakticky celú sezónu. Situácia nebola jednoduchá, no nakoniec skončila krásnym titulom. Pamätám sa, ako by to bolo dnes. Tréner Jano Selvek, mimochodom veľmi priamy, no zároveň férový chlap, prišiel do kabíny pred hráčov. Doslova povedal, že nám nevie zaručiť ani sľúbiť finančné splnenie našich zmlúv, že nedokáže zháňať peniaze. Verejne však pred všetkými hráčmi v kabíne oznámil, že on má jeden hlavný cieľ, rád by s nami vyhral titul. Spýtal sa, či mu s tým za týchto podmienok pomôžeme. Mali sme deň na rozmyslenie, aby sme sa vyjadrili, či do toho ideme spoločne. Na druhý deň na tréningu všetci súhlasili s jeho výzvou. Teda, jeden hráč, v Košiciach veľmi obľúbený, sa rozhodol inak. Za tých podmienok ďalej hrať nechcel....

...Bol to Ľubomír Rybovič...

„Áno, na také rozhodnutie mal plné právo. Možno si vtedy myslel, že Jano Selvek po čase zmení pohľad na veci, ale ukázala sa jeho zásadovosť. Mali sme pred sebou jeden veľký cieľ. Vtedy sme sa úplne vykašľali na zbieranie bodov v základnej časti. Selvek nasadil kondičné tréningy, vôbec sa nehľadelo na to, či hráme na druhý deň nejaké stretnutie, alebo nie. Jednoducho sme chceli byť pripravený tak, aby forma po všetkých stránkach vygradovala v play-off. Napokon sme skončili na piatom mieste. Vo štvrťfinále sme vyradili Liptovský Mikuláš. Možno s veľkým šťastím, lebo rozhodca neuznal súperovi gól, ktorý ak by platil, zrejme by sme celú sériu prehrali. Potom sme pomerne hladko vyradili Skalicu a očakávané finále so Slovanom bolo na svete. Po roku to znova bola veľmi vybičovaná séria plná emócií. Pamätám si veľmi dobre na posledný zápas v Košiciach. Predstavte si, že v tom čase 38-ročný Miro Ihnačák zo všetkých síl zabral, aby vyhral šprintérsky súboj s Ľubom Višňovským. Podarilo sa. Bol pri puku prvý a poslal ho do prázdnej bránky. Absolútne vyčerpaný a celý zadýchaný si ľahol na ľad a keď na neho spoluhráči skákali, kričal a prosil ich, aby ho šetrili, že nevládze a nechce byť zadusený. Oslavy boli veľmi pekné.“

Po skončení košického angažmánu ste boli chvíľku v Budějoviciach.

„Ale iba chvíľku. Bol som už hráčom Slovana, ale tam boli začiatky trochu ťažšie tak som šiel hosťovať do Budějovíc. Mali zranených nejakých obrancov, ďalší išli na juniorský šampionát, tak som prišiel tam. Zlanáril ma aj Peťo Bartoš.“

Ako sa s odstupom času pozeráte na pôsobenie v Slovane?

„Pekné obdobie. Znova som zažil niečo iné, nové. Slovan vtedy hral Ligu majstrov, fungoval ako špičkový profesionálny klub, dvakrát sme získali titul. V prvej sezóne 1999/2000 som hral v jednej obrane s Ľubom Višňovským a presne vtedy som si naozaj vyskúšal, aké je byť defenzívnym obrancom. Iné, ako čo najlepšie dopĺňať ofenzívne ladeného „Višňu,“ mi nezostávalo. Dobrá skúsenosť a pekné spomienky.“

Zo Slovana bol opäť návrat do Českých Budějovíc, hneď úvodná sezóna bola pre vás výborná.

„Nemusel som si veľmi zvykať na novú súťaž, etabloval som sa celkom rýchlo. Pamätám si, že sme mali začiatok trochu rozpačitý, keďže presne v tej sezóne otvárali Budějovice nový zimák a ten mal na začiatku problémy. Keďže bol vytopený, celú prípravu sme absolvovali buď v Písku, alebo v Jindřichovom Hradci. Štart do ligy to ovplyvnilo, nedarilo sa nám podľa predstáv, ale po výmene trénerov sa mužstvo rozbehlo. Nakoniec sme hrali play-off, no už v 1.kole nás zastavila Sparta. Myslel som si, že tam zostanem aj v ďalšej sezóne, no trošku prekvapujúco som bol za českého obrancu Jakeša  vymenený do Zvolena. Kvóta Slovákov sa v tíme zvyšovala. V jednom momente tak okrem mňa a Peťa Bartoša boli Stano Jasečko, prichádzal Jano Mucha, hral tam Miro Ďurák. Museli s tým niečo robiť, preto som putoval do Zvolena.“

Ale bola to dôležitá výmena, zvolenské obdobie po hokejovej stránke vyšlo, nie?

„Keďže to bolo najdlhšie pôsobenie v jednom tíme v mojej kariére, tak je zjavné, že sa mi tam hralo dobre. Veľmi rád spomínam na Riša Šechného, Martina Barteka, Erika Weissmanna, Jana Cibuľu, v obrane sa mi dobre hralo s Rasťom Štorkom. Pri takých hokejistoch sa kanadské body zbierali jedna radosť, napokon, dosiahol som tam vlastné bodové maximum. Zdá sa mi, že to bola sezóna, kedy sme v play-off nečakane podľahli Žiline. Ročník 2005/06. Mrzí ma doteraz, že som vo Zvolene nevyhral titul. Vo výlukovej sezóne 2004/05 sme k nemu mali veľmi blízko, no ušiel nám v rozhodujúcom zápase na domácom ľade. Sériu so Slovanom sme prehrali 3:4. Vtedy som sa cítil vnútorne tak prázdny a frustrovaný, že som ani nebol na ľade pri odovzdávaní pohára do rúk súpera. Nemohol som sa na to pozerať, sedel som sklamaný v kabíne. V živote by som sa už tak nezachoval, niečo také sa mi stalo prvý raz a určite aj posledný. No vtedy to bolo veľmi ťažké.“

Dá sa povedať, že spomínate na Zvolen rád?

„Až na ten rozchod, ktorý nebol úplne bezproblémový.  Pred sezónou 2007/08 som odmietol výbornú ponuku z Martina i ponuku Košíc. Hlavne martinský záujem bol pre mňa veľmi lákavý aj z toho dôvodu, že som mohol byť doma, ale aj pre viacero iných vecí. Napokon som so Zvolenom podpísal trojročný kontrakt s tým, že po jeho ukončení mi sľúbili prácu v klubových štruktúrach. Avšak po uplynutí prvej sezóny mi Zvolenčania zmluvu jednoducho ukončili a ja som sa neskôr pobral do Košíc. Mrzelo ma to, ale aj taký je niekedy hokejový život.“

Koniec slovenského pôsobenia v Košiciach a v Martine asi nebol podľa predstáv.

„V Košiciach to naozaj nevyšlo a aj pôsobenie v Martine som si predstavoval inak. Celá tá sezóna bola pre nás rozpačitá. Už sa odkrývali prvé príznaky ekonomickej krízy, hoci sme vyhrali Kontinentálny pohár, ciele, ktoré chcel Martin naplniť siahali trochu vyššie. Žiaľ, ostalo len pri prianiach. Ani mne sa už nedarilo tak ako v čase zvolenského pôsobenia.“

Vo Francúzku chcete zotrvať ako dlho?

„No, to je dobrá otázka. Zmluva mi po tejto sezóne končí, ale s rodinou sme tu veľmi spokojní. Hokejovú kariéru som skončil len nedávno, získal som tu dva tituly a momentálne je zo mňa tréner. Vedel by som si túto funkciu predstaviť aj na dlhšie. Deti tu hrajú hokej, jeden hráva útočníka, druhý chlapec je brankár. Teraz ťažko povedať, ako sa rozhodneme po sezóne. Uvidíme, čo prinesie čas.“

To „naj“ v hokejovej kariére Daniela Babku:

Najlepší spoluhráč

„Takých bolo veľmi veľa. Nerád by som sa niektorého z nich dotkol, ale ak by som mal predsa len vypichnúť jedno meno tak poviem, že to bol Igor Liba. Skvelý hokejista, ktorý vedel na ľade vymyslieť neuveriteľné veci. Bol pravým lídrom tímu. Mám na neho výborné spomienky.“

Najpamätnejší gól

„Spája sa s mojím pôsobením v bratislavskom Slovane. Vo finálovej sérii v sezóne 2001/02 som strelil v poslednom zápase sezóny gól Zvolenu. Nakoniec sa ten gól ukázal ako rozhodujúci. Celú sériu sme vyhrali 4:2.“

Najkrajší moment

„Nedá sa vybrať len jeden. Určite sú to všetky tituly, ktoré som získal. Začalo to v Košiciach, pokračovalo v Slovane a napokon som sa tešil aj vo Franczúsku. Pekný úspech bol aj zisk Kontinentálneho pohára s Martinom. Vážim si aj štarty na MS v drese Slovenska.“

Najťažší moment

„Prišiel paradoxne v roku 2002, keď sme so Slovanom získali titul. Vtedy som mal dobrú ponuku z NHL, kde sa o mňa zaujímala Carolina. Existovala akási predzmluva, no môj príchod tam bol podmienený účasťou na svetovom šampionáte. Žiaľ, to sa napokon nestalo. Mrzí ma to aj kvôli tomu, že sme získali zlato, ale aj preto, že mi medzi prsty ušla ponuka z USA. Vtedajší prezident zväzu mi krátko po poslednom zápase hovoril, aby som sa naďalej udržoval v tempe, ale hoci v širšej nominácii moje meno bolo, tá záverečná mi ušla. Škoda toho.“

Najhoršie zranenie

„Celú kariéru sprevádzali a nakoniec ukončili problémy s kolenami. Dohromady som bol na ôsmich rôznych operáciách.“

Najlepší tréner

„Opäť by to bol dlhý zoznam, lebo som ich zažil viacero. Celkovo mi však najviac ostanú v pamäti všetci martinskí tréneri, ktorí ma po hokejovej stránke budovali a formovali. Spomenul som pána Gibláka a nesmieme zabudnúť na mená ako Beran, Jesenský, či Vojtaš.