Ligová súťaž v sezóne 1965/66 mala organizačnú zmenu. Hralo v nej desať mužstiev každý s každým štvorkolovo, teda každý odohral 36 zápasov a prvýkrát sa verejne zverejňovalo kanadské bodovanie. Znova titul, už po jedenástykrát, vyhrala ZKL (Kometa) Brno, ale už pri rovnosti bodov iba zásluhou vzájomných zápasov. Vyzeralo, že titul prvýkrát poputuje na Horácky štadión, kde sídlila stále ambicióznejšia Dukla Jihlava. Lenže práve vtedy, keď už v Jihlave chystali oslavy, tak tesne pred záverom súťaže na domácom ľade načakane stratili prehrou 0:4 so Spartou Praha dva body, a keďže do konca už Kometa ani vojaci nezaváhali, tak o titule rozhodovali spomínané veci. Lenže nielen jihlavskí fanúšikovia mohli nariekať - keby... Keby nebyť tej prehry so Spartou. Ale aj fanúšikovia Komety mohli horekovať na dva a jediné bezgólové výsledky, ktoré sa zrodili na ľade poslednej Plzne, ktorá opustila súťaž, práve s ich hviezdami zo štadióna Za Lužánkami. Práve tie dva stratené body mohli znamenať po skončení súťaže dvojbodový náskok. Tento ročník priniesol tiež jeden pozoruhodný výsledok, keď prvýkrát výrazne zažiaril jihlavský útok: Jan Klapáč, Jaroslav Holík, Jiří Holík, ktorý nastrieľal 107 gólov a vytvoril rekord, ktorý zostal až do konca rozdelenia Československa neprekonaný. Jedine sa tomuto rekordu priblížili bratia Marián, Peter a Anton Šťastní, ktorí v majstrovskej sezóne 1978/79 nastrieľali 103 gólov. Lenže vtedy roku 1978/79 aj keď liga mala už o dvoch účastníkov viac a hralo sa viacej zápasov, ale už bola vyrovnanejšia, ako tá v sezóne 1965/66, keď medzi piatymi Pardubicami a šiestym Kladnom bol 13-bodový rozdiel.
Veď ešte v tejto sezóne boli výsledky ako: Slovan – Plzeň 15:3, alebo Sparta – Kladno 14:0.
Slovenský účastník Slovan Bratislava už neskončil ako pred tým korunný princ, ale musel sa uspokojiť s tretím miestom, lebo do popredia sa drala Dukla Jihlava, ktorá mala na postavenie nielen v tabuľke čoraz väčšie ambície. Ďalší slovenský klub Dukla Košice skončil v najvyššej hokejovej súťaži tretí od konca, ale so záchranou nemal problémy.
Ešte trocha medzi nami fanúšikmi prebehli o skončení predošlej sezóny debaty, ale zrazu tu už boli každodenné starosti, blížili sa prázdniny, a cez ne prvé futbalové Majstrovstvá sveta v priamom televíznom prenose. Aj keď sa československí futbalisti po dlhom čase nezúčastnili tohto vrcholu v jednej z časti Britského kráľovstva v Anglicku, ale úpenlivo sme sledovali prostredníctvom televízie jeho zaujímavé boje, v ktorých majstri sveta z Brazílie na čele s Pelém prirýchlo zhasli ako fakle. Lenže finále medzi Anglickom v. NSR s výsledkom 4:2 až po predlžení bolo veľmi dramatické, v ktorom o góle Hursta, ktorý bol rozhodujúci, snáď ešte do dnes nie je isté, či bol, alebo nebol. Preto vtedy v novinách zneli refrény: Gól storočia, bol – nebol!
Nakoniec, ako každé iné prázdniny, tak aj tieto sa skončili, začala znova škola, a v októbri hajde sledovať znova zápolenia ligových bojov. Začala sa hokejová sezóna 1966/67 a v nej sme sa nádejali, že na jej konci vo Viedni už to konečne vyjde. Ale nepredbiehajme...
Hneď v novembri začala reprezentácia ČSSR, ako bolo zvykom, svoju sezónu priateľskými zápasmi vo Švédsku a potom sme dvakrát hrali v Moskve. Prvý zápas sme prehrali, takže odveta za Ľubľanu sa nekonala, ale v druhom už sa naši chlapci pripravili lepšie. Zápas bohatý na góly mal priebeh ako na hojdačke. Raz jeden súper viedol a druhý vyrovnal, aby vzápätí zase druhý vyrovnal a viedol samozrejme, že keď niektorý z našich dal gól tak sme sa tešili, akoby sa hrali Majstrovstvá sveta, lebo vtedy zápas so ZSSR bol vždy akoby sa hralo o všetko. Preto sa po vykríknutí Góóól - sused, ktorý nebol hokejovo až tak zainteresovaný iste divil, že či už sú znova Majstrovstvá sveta.
Z tohto víťazného stretnutia sa mi vryl v pamäti samý záver, keď sme viedli 7:6 a Rusi odvolali svojho brankára, lebo chceli aspoň vyrovnať. Pochopiteľne power play hrali v našej tretine, ako naši v Tampere roku 1965. Tentoraz náš Jožo Golonka vyhral buly, prihral na Vencu Nedomanského, ktorý sa predral do stredného pásma, ale Rus ho niekde v strednom kruhu fauloval, lebo pred ním bola už len poliaca čiara a prázdna bránka. Venco v páde ešte stihol vystreliť, lenže čas ukončenia sa nezadržateľne blížil, takže puk vystrelený našim hráčom skončil v bránke súčasne so zvukom sirény. Tento gól Vaškovi už rozhodcovia nepriznali, lebo vraj padol až po uplynutí času. Škoda... Ale nevadilo to, lebo sme tento zápas vyhrali nad ZSSR 7:6, a aspoň takto sme odplatili prehru z posledných MS.
Po týchto reprezentačných stretnutiach znova sa začali zápolenia v našej najvyššej lige.
Brno, Jihlava, Sparta a Slovan boli tie mužstvá, ktoré lákali do hľadísk najviac ľudí a zápasy medzi nimi prinášali najvyššie hokejové majstrovstvo, takže sa hrali najčastejšie pred televíznymi kamerami.
Potom pred vianočnými sviatkami sa znova liga už tradične prerušila, mužstvá sa zamerali na „dobíjanie“ fyzičky a reprezentačné mužstvo išlo už tiež tradične za oceán na turnaj, kde hrávali popri domácich aj hokejisti Švédska a ZSSR. V škole som pod lavicou nečítal Winnetuouky, ale novinové reportáže z akcií našich chlapcov za veľkou mlákou. Najmä keď sme tam porazili hráčov Zbornej komandy...
Po návrate našich hokejistov zo zámorského turné sa v novinách znova objavil článok o záujme mužstiev NHL o Václava Nedomanského, ktorého tam nik nenazval inak, než Big Nedo.
Medzi nami fanúšikmi sa viedli kuloárne reči, že vraj na MS by mohol hrať, len na ZOH by nesmel tak, ako vtedy nemohli vystupovať žiadni profesionálni športovci. Boli to ozaj iba plané reči o prípadnom štarte, lebo hráči so statusom - profesionál - mohli hrať na MS až od roku 1976. Napokon ani československé orgány vtedy neurobili žiadnu výnimku o prípadnom štarte tak mladého športovca v zahraničí. Dokonca naše orgány ešte v roku 1949, pri záujme nášho brankára Božu Modrého hrať v Kanade mu povedali, že keď chce hrať v zahraničí, prečo nechce isť hrať do Sovietskeho zväzu? Vraj tam by ho pustili ...
V lige skončila nadvláda brnenskej Komety a po prvýkrát sa majstrom stala Dukla Jihlava, ktorá stratila až dvadsať bodov. V Prahe dokonca dostala od Sparty 10:3, v Košiciach jeden zápas remizovala 0:0 a práve doma prehrali Jihlavčania s Duklou Košice, čo bola ich jediná domáca prehra. Vystúpenie tohto košického mužstva bolo dosiaľ najlepšie v jeho účinkovaní v celoštátnej lige a dokonca niekoľko kôl viedli aj ligový pelotón. Napokon skončili na šiestom mieste, a v ich mužstve už vyrástli osobnosti ako: Holeček, Macháč, Brunclík, Tajcnár, M. Gregor, Rys, Nedvěd a Stehlík.
Slovan oproti vlaňajšku urobil znova ústup o jeden stupienok a skončil až na štvrtom mieste. Aj keď Bratislavčania mali ešte stále veľké individuality, reprezentantov, ale najviac asi zaťažilo to, že takmer celú sezónu im chýbal v bránke Vlado Dzurilla, ktorý podstúpil operáciu kolena, ktoré sa mu ozvalo už na MS v Ľubľani. Nakoniec Vlado chýbal aj v záverečnej nominácii ČSSR, lebo tréneri nominovali na šampionát do susednej Viedne, ktorý sa dosiaľ hral v histórii od 18. – 29.3.1967 v najneskoršom termíne - Jiřího Holečka a Vladimíra Nadrchala. Aj keď v poslednom prípravnom zápase, ktorý sa hral na Viedenskom ľade medzi Kanadou a Slovanom Bratislava a skončil sa 1:1, zachytal Vlado vynikajúco, takže sa mnohí Kanaďania divili prečo nebude na MS chytať... Lenže nominácia nášho repre mužstva bola už zverejnená .
Hokejový národ posielal svojich chlapcov, aby všetkých rozdrvili, kto sa im postaví do cesty, aby sa konečne stali zlatí. Ale beda im, babrákom, ak sa nestanú majstrami sveta. Optimistická nálada nebola iba medzi hokejovým ľudom, ale aj medzi samotnými hráčmi, lebo tomu predurčovali celosezónne výsledky nášho mužstva. Či už išlo o stretnutia so Švédmi a Sovietskym zväzom tu v Európe, alebo s nimi v Kanade, ako aj s domácimi reprezentantmi javorových listov. Dokonca Jožo Golonka s Vencom Nedomanským po nie príliš úspešnej sezóne v lige sa nechali počuť, že v prípade nášho zlata pôjdu z Viedne domov do Bratislavy pešo.

Športu zdar a hokeju zvlášť!

Pokračovanie nabudúce...