Michal Pástor je jedným z trojice hráčov, ktorí v tejto súťaži v súčasnosti pôsobia, no niekoľko zápasov odohral už aj v profesionálnej súťaži FHL. V tíme Topeka RoudRunners patrí k základným kameňom obranných valov, v 14 zápasoch zaznamenal 8 asistencií, 40 trestných minút, 7 plusových bodov a tréner ho nasadzuje aj do rozhodujúcich samostatných nájazdov.


Na začiatok by ste nám mohli prezradiť niečo viac o sebe. Kde ste začínali s hokejom?
Ja som jedným z odchovancov košického hokeja, kde som vlastne hokejovo vyrastal. Pôsobil som v tomto klube až do mojich 18 rokov, kedy som sa rozhodol skúsiť šťastie za morom a vyskúšať tak niečo nové. Aj mojom prípade platí, že k hokeju ma priviedli moji rodičia. Tak ako vo väčšine prípadov. Za to som im nesmierne vďačný.

Mladí chlapci častokrát inklinujú aj k iným športom, bolo ta tak aj u vás?
Samozrejme, skúšal som aj iné športy, ako napríklad futbal, tenis, florbal, chodil som aj plávať. A istý čas ma bavilo aj karate, čo bola tiež dobrá skúsenosť. Veď bitky sa vyskytujú aj v hokeji.

Vy ste jedným z tých, ktorí sa nebáli odísť do juniorskej súťaže GMHL. Táto súťaž u nás nie je veľmi propagovaná, čo vás teda k domu priviedlo?
Pôsobenie v tejto súťaži mi ponúkol môj agent Miroslav Semjan. Mňa už dlhšie lákalo skúsiť niečo nové a tak po zvážení rôznych okolností a po rozhovore s rodičmi som sa rozhodol túto ponuku prijať. Nemal som čo stratiť.

Poznali ste niekoho, kto tam pred vami pôsobil?
Áno, poznal som viacerých, ako napríklad Mário Dojčár a Dávid Šefčík. Oni mi poskytli niekoľko cenných informácií.

Dá sa povedať, že vy ste vystihli správny čas. S vašou pomocou sa konečne klubu podarilo získať titul. To sú asi príjemné spomienky.
Tak to áno. Celkovo sa mi v tomto malom meste páčilo. Je to síce malé, ale pekné mestečko. Príroda je tam nádherná. Najviac sa mi ale páčil vzťah fanúšikov s hráčmi. Boli veľmi priateľskí, nebolo nič nezvyčajné, ak sa pri nás v meste zastavili a porozprávali. Niektorí chceli podpis, iní nás len tak vyobjímať. Spomienky sú krásne aj kvôli tomu, že nám podarilo vyhrať základnú časť a aj playoff. Pritom vo finále sme už prehrávali na zápasy 1:3, dokázali sme to ale otočiť na 4:3 a získať pre tento klub prvý titul. Škoda len, že nemám víťazný prsteň

Mali ste aj nejaké nepríjemné skúsenosti?
Asi jediná nepríjemná spomienka bolo to, že sme poriadne neoslávili naše víťazstvo v playoff. Zápas sa skončil až niekedy okolo 10 hodiny večer a ja spolu s ďalšími 2 slovenskými spoluhráčmi sme hneď na druhý deň skoro ráno odchádzali domov na Slovensko. Tu nás čakali povinnosti s maturitou. S prsteňom tak na nás akosi zabudli.

V tejto sezóne ste toho už precestovali viac ako dosť. Najskôr ste začali v tíme Tatranských Vlkov, potom prešli do FHL a teraz ste zakotvili v NAHL. Poďme teda po poriadku. Na čom stroskotalo pôsobenie v Poprade?
V tíme Tatranských vlkov bolo zo začiatku všetko v poriadku. Tréner mi povedal, že so mnou počíta do prvej alebo druhej obrannej dvojice, ale potom som ochorel. Povedali mi nech sa idem domov vyliečiť, aby som náhodou nenakazil aj iných hráčov. Po týždni som sa vrátil, no už tam boli iní chlapci. Na trip do Ruska som nakoniec ani necestoval. Zobral som to normálne, veď to sa môže stať, bol som predsa chorý. Snažil som sa na sebe tvrdo pracovať, aby som bol pripravený, keď sa tím vráti z Ruska a aby som potom mohol zabojovať o miesto. Žiaľ, kvôli určitým veciam, ktoré nechcem bližšie rozoberať, sa mi to nepodarilo. Tréneri chceli, aby som hral v juniorke v Košiciach, kde by ma sledovali. Ja som v tom nevidel perspektívu a tak som sa rozhodol, že sa vrátim do zámoria.

Prečo práve FHL?
Do FHL som chcel ísť, lebo to bola seniorská súťaž. Chcel som tam pôvodne odohrať celú sezónu. Zo začiatku to vyzeralo dobre, hrával som pravidelne, ale nášmu tímu sa nedarilo. Vedenie odvolalo trénera, prišiel nový, ktorý ma na ľade ani nevidel a povedal, že ma nechce. Vraj som mladý a môžem hrať ešte v juniorke. Tak som kontaktoval môjho agenta, aby mi niečo našiel.

Ako by ste zhodnotili túto súťaž?
Je ťažké zhodnotiť túto ligu, lebo to bola moja prvá skúsenosť s mužským hokejom. Nemám ju preto s čím porovnať. Ale určite je rýchlejšia a tvrdšia ako slovenská juniorka. Predsa len sú tam starší hráči.

Potom ste sa ocitli v NAHL. Mali ste aj iné ponuky?
Boli aj iné ponuky, ale tá z Topeky RoudRunners bola veľmi konkrétna. Na ďalšie by som musel čakať, čo som nechcel.

Mohli by ste nám priblížiť, v akom klube to teraz pôsobíte?
Klub v sídli v meste Topeka, v americkom štáte Kansas. Na USA je to malé mesto, má asi 120 000 obyvateľov. Máme pekný štadión, kde sa pohodlne vojde 7777 divákov. Podmienky v tomto klube sa nedajú porovnať s tými na Slovensku. Klub má tie najvyššie ciele, čo je však v tomto prostredí normálne. Chceme vyhrať titul, hoci máme mladý tím a liga je nesmierne vyrovnaná. Väčšina zápasov končí s rozdielom 1 alebo 2 gólov.

Z tejto súťaže sa hráči snažia prejsť do niektorej z univerzitných súťaží. Je to aj váš cieľ?
V mojom prípade to zrejme nie je možné. Pretože ja som už hrával profesionálnu seniorskú súťaž. Kto chce ísť na univerzitu, nemôže hrať mužskú ligu. Nemôže sa predtým živiť hokejom. Ja vidím svoju budúcnosť skôr v niektorej profesionálnej súťaži. Ale aká to bude, to ešte neviem.

Sledujete ešte dianie v kluboch, kde ste prednedávnom pôsobili?
Áno, snažím sa mať prehľad o všetkých mojich predchádzajúcich klubov. Hlavne sledujem výsledky HC Košice, predsa len som ich odchovanec a mám tam stále veľa kamarátov.

A čo slovenská liga? Tá vás neláka?
Nemôžem povedať, že by ma nelákala. Predsa len by som bol doma, alebo blízko domova. Ale každý vie, že prebojovať sa do košického A-tímu je nesmierne náročné. A zatiaľ som ani nemal žiadne ponuky z iných slovenských klubov.