Ako sa s odstupom pozeráte na postup Rumunov do I.A. divízie MS?

„Úspech to určite bol veľký. Išli sme do Estónska po záchranu, nakoniec bol z toho jasný postup. Už počas sezóny sme hrali celkom dobre na challengeroch, ale mysleli sme si, že ostatné tímy niečo skúšajú a budú mať inú silu na záverečnom turnaji. Ale nakoniec sa ukázalo, že mladí chalani v reprezentácii sú napokon celkom dobrí hokejisti. Veľmi sa tešia na spoločné akcie a vidieť to na výsledkoch. Sú mladí, hladní po nejakom úspechu, ten tím tvoria hráči, ktorí majú 24-26 rokov. Toto je výrazný príklad toho, že hokej nevyhrávajú veľakrát mená, ale kolektívy. Tam by som videl to tajomstvo, bol to mimoriadne súdržný a prajný tím. Nakoniec to vyšlo na postup do vrchnej divízie, no a sám som zvedavý, ako si budeme počínať tam.“

Čakajú vás Rakúšania, či Francúzi, to bude určite výzva.

„Ešte aj Slovinci, či Maďari. Ja si myslím, že sa zdravo pobijú a možno sa zázrakom zachránia. To ak by sa podarilo, bolo by to splnenie ďalšieho veľkého cieľa.“

Po vašom odchode z manažérskej pozície v Trenčíne sa vedelo, že ste odišli do Brašova, ale nie celkom vieme, ako ste sa dostali k rumunskému národnému tímu. Môžete to objasniť?

„V Brašove som menil trénera, ktorý bol zároveň trénerom reprezentácie. Takže som prevzal aj národný tím. Rumuni dlhší čas dokázali síce postúpiť zo štvrtej výkonnostnej divízie, ale nedokázali sa udržať v tej tretej. To sa podarilo až vlani.  Ja som bol z Rumunska už na odchode, ale nakoniec som sa vrátil, keďže sa nedohodli s nejakým kanadským trénerom. Keď prišli turnaje, oslovili ma a po tomto úspechu sme sa teda dohodli na ďalšej spolupráci a budem tam aj v novom ročníku.“

Veríme tomu, že Rumunom vštepovať taktiku nemusí byť jednoduché. Je to náročná robota?

„Práveže naopak. Snažia sa robiť, čo sa im povie. To je na tom zaujímavé. Aj to je faktor úspechu. Ich snaha o držanie dohôd. Nemám s tým vôbec problémy, takisto charakter a bojovnosť je tam obrovská. Väčší problém je absencia spoločnej prípravy. Trebárs na MS sme odišli s jedným tréningom v Rumunsku, jeden tréning sme mali potom priamo v Estónsku a čakal nás prvý zápas. Rumunské kluby hrajú rumunskú súťaž a takisto Erste Ligu. Sú to celkovo štyri kluby a z nich sa skladá reprezentácia. Je to veľmi náročné, ich porcia zápasov za sezónu sa podľa úspechu pohybuje medzi 80 až 100 zápasov. Trebárs turnaje počas roka sme odohrali tak, že sme sa iba zišli na letisku a mali sme zápas. Ešte aj finále v lige sa muselo skracovať len na tri výhry, aby sme stíhali aj MS. Ak by sa natiahlo na päť zápasov, tak by nám chýbali aj tie dva tréningy. Rumunský zväz vôbec nemá skúsenosti v tom, ako by sa mal reprezentačný tím pripravovať. Ukázalo sa, že to síce nie je rozhodujúce, ale úroveň je amatérska, to by takto nemalo fungovať. Organizačné veci, ktoré som zažil na Slovensku i v Kazachstane, nie sú v Rumunsku dotiahnuté.“

Dva zápasy ste vyhrali v predĺžení, respektíve v nájazdoch. O všetkom rozhodol duel s Poľskom, ktorý ste zvládli gólom v nadstavenom čase. Čo vtedy zavládlo na striedačke?

„Ako outsideri turnaja sme mali radosť z každého gólu. Základ sa položil hneď v prvom zápase. Ambiciózni domáci Estónci vyrovnali z 0:2 na 2:2, potom za 2:3 na 3:3. Dospelo to až k nájazdom a v nich sme prehrávali. Museli sme otáčať nájazdy a to, že sme ich zvládli, nám psychicky veľmi pomohlo. Dodalo nám to dôveru a viezli sme sa na víťaznej vlne. Na tom tíme som cítil, že nemá strach a verí si. Mali sme dvoch dobrých brankárov, vrátane nášho Patrika Polca. Výhra s Poľskom bola už len klincom toho, ako sa nám darilo. Paradoxne, posledný zápas s Holandskom, ktorý nás mal posunúť vyššie, sme boli už zviazaní, ale nakoniec sme to zvládli. Jedna z vecí, ktoré som zmenil z hľadiska taktiky bola aktivita. Nechcel som, aby sme vyčkávali. S každým súperom sme chceli hrať hokej, oni si verili, nebáli sa toho. Vždy sme minimálne jedným hráčom napádali.“

Vypichneme dve čísla. 46% úspešnosť využitia presilových hier a stopercentná hra v oslabení, za celý turnaj ste ich ubránili 18. Skúsite okomentovať tieto čísla?

„Presilové hry záležia vždy od hráčov a ich skúseností. My sme mali tri útoky hráčov, ktorí vo svojich tímoch presilové hry hrávajú. Ono pilovanie presiloviek v tréningu môže zlepšenie priniesť, ale pokiaľ na túto hru nebudete mať vhodné typy, veľa s tým neurobíte. Jedna vec je niečo natrénovať, ale tá druhá je zareagovať na situáciu, keď sa počas presilovky niečo zmení. To je tá rutina, skúsenosti z klubov. Ako som povedal, hráči majú veľa skúseností z presiloviek z klubov a bolo to poznať. Štatistika oslabenia len potvrdzuje tú obetavosť tímu, ktorú som spomenul. Ale je pravda, že oslabeniam sme sa dosť venovali. Príkladom mi bola aj slovenská reprezentácia a jej oslabenie, z ktorého som sa snažil čerpať, teda najmä z vlaňajška.“

Ako zväz a fanúšikovia prijali tento úspech?

„Vo zväze pracuje tak málo ľudí, že ten úspech ani nemá koho zasiahnuť. Čo sa týka fanúšikov, ohlas bol pozitívny. Najmä doma.“

Koľko Rumunov fandilo v Estónsku?

„Máličko, asi 15 ľudí, ktorí s nami cestovali všade aj počas sezóny. Hokej tam nie je na takej úrovni, to musíme uznať. Uvidíme, či sa niečo zmení. Celkovo Rumuni majú veľký problém s mládežou, tej sa venujú len veľmi málo. Odtiaľ teda do áčka nemá kto prísť, keďže im ani nefunguje juniorská liga. Azda si uvedomia, že stále čakať na hráčov, ktorí si urobia rumunské pasy sa nedá donekonečna. V dnešnej dobe fungovať bez juniorskej súťaže je prakticky nevídané. Oni musia zapracovať.“