Pán Gregor, ako vyzerajú oslavy titulu v Kazachstane?

„Ako všade inde na svete. Zhruba teda viete ako. Ale ja už mám svoje roky za sebou, ja som si posedel jeden deň, potom prišli len oficiálne veci, rôzne stretnutia a bankety.“

Kedy ste odohrali posledný zápas?

„28.apríla, ale ostal som tam ešte týždeň po titule.“

Prijať ponuku z Karagandy bol asi podarený krok, však?

„Áno, je to Karaganda, klub z Kazachstanu, ale tím hrá Vyššiu hokejovú ligu, to by som rád spresnil. Nechcel som ísť do Kazachstanu trénovať v kazachstanskej lige. Toto mužstvo hrá VHL, čo je jeden veľký rozdiel. Z tohto pohľadu to neľutujem, lebo získať úspech vo VHL sa nepodarí každému a každý rok a vôbec nie trénerovi z cudziny.“

Prišli ste do tímu v čase, keď sa mu príliš nedarilo. Ako sa táto spolupráca zrodila?

„Bolo to začiatkom októbra. Dlhšie sme boli v kontakte s prezidentom klubu pánom Igmatulinom. Komunikovali sme minimálne dva týždne, pricestoval som tam 21.októbra a 26. som mal prvý zápas.“

V akom stave sa mužstvo nachádzalo v tom čase?

„Svojho času bolo úplne posledné, no po odvolaní hlavného kouča absolvoval tím tri zápasy pod vedením trénera B tímu .Z 26 člennej súťaže sa tím nachádzal niekde tesne za 20.miestom, už to neviem úplne presne. To postavenie sa ale prezidentovi klubu vôbec nepáčilo, čo je pochopiteľné.“
 

Čo sa stalo, že tím nakoniec skončil štvrtý a v play-off dokráčal až k titulu?

„Nemienim negovať prácu predchádzajúceho trénera, ani seba dvíhať do nebies. Ale podarilo sa zmeniť určité veci. Hlavné bolo, že tím postupom času pochopil moju prácu a filozofiu, ktorá sa trochu odlišuje od poňatia ruských trénerov.“

V čom napríklad?

„V ponímaní práce, tréningu, taktiky a systému hry. Celé ponímanie hokeja bolo postavené na bezhlavom útočení a mužstvo prehrávalo. Pozmenili sme teda tréningy, taktiku i fyzickú prípravu. Ja sa netajím tým, že ma zaujíma dnešný hokej, ktorý vnímam ako silovo-rýchlostný šport, už nie tak vytrvalostný. K tomu prirátajme hráčske kvality, disciplínu a systém. Po skĺbení týchto vecí sa nám podaril pekný úspech.“

Prišlo aj k zmenám v kádri?

„S tým je tam problém, lebo po vzore KHL nie je jednoduché zmeniť hráča, ktorý je podpísaný. Na začiatku som ale aj tak chcel čas, aby som mužstvo videl. Výrazné zásahy teda neprišli, ukázalo sa, že v mužstve kvalita je, len to chcelo trochu zmeniť isté veci.“

Ako ste boli spokojní so štvoricou slovenských hokejistov vo vašom tíme?

„Vlado Kováč mal vynikajúcu predchádzajúcu sezónu, urobil si tam dobré meno. Teraz mal aj vinou zranení trochu slabší vstup do sezóny, dlho sa nemohol do toho dostať. Jednotkou mužstva bol bieloruský brankár, napriek tomu Vlado výdatným dielom k titulu prispel. Vychytal veľmi náročné 1.kolo play-off. Miško Macho bol pilier, hokejista, ktorý svojim umom a prehľadom s dvoma ruskými krídlami priniesol do tímu dostatok kvality. Presadil sa asistenciami i gólmi. Skutočne jeden vynikajúci hráč do práce i do kolektívu. Taktiež Janko Homér, profesionál do špiku kosti, výborne odviedol svoju prácu, mohol som sa o nich troch oprieť.“

Jakub Gašparovič?

„Mohol hrať aj lepšie. Zo začiatku nehral vôbec, nastupoval až po mojom príchode. Mal zápasy aj výborné, ale takisto niektoré priemerné. Očakával som od neho viac. Možno aj to je trochu pohľad na tú súťaž, že hokejista, ktorý u nás reprezentoval určitú extraligovú kvalitu mal problém sa presadiť v tejto lige. Skutočne to tam nie je ľahké, aj keď jeho prístup k práci boli profesionálny. Jeho možnosti však boli lepšie, preto na hráčov zvyknem tlačiť. Ale opakujem , je to veľmi náročná súťaž a kto to nezažil si vôbec nevie predstaviť o čom teraz hovoríme.“
 

Môžete popísať priebeh play-off po jednotlivých sériách?

„Play-off je tam štvorkolové, čo je tiež veľký rozdiel. V prvom kole sme vyradili farmu Dinama MoskvaBalašichu, potom Krasnodar, v semifinále dvojnásobného víťaza VHL TorosNefťekamsk a vo finále RubinŤumeň, ktorý zase vyhral túto ligu pred dvoma rokmi.“

Ktorá séria bola najťažšia?

„Hovoril som, že ak prejdeme prvé kolo, sme schopní ísť ďaleko. Balašicha predstavovala obrovskú silu a kvalitu v útoku. Ich útočníci mali rovnaký počet  kanadských bodov ako naši a to postupovali z 13.miesta. Vlado Kováč odviedol v tej sérii výbornú prácu. Postupne sme po výsledkoch 4:1, 4:0, 4:0 a 4:2  získali titul. Podľa výsledku teda najťažšia posledná séria. Hráči už toho mali dosť, únava bola obrovská. Mali sme 22-členný káder, Ťumeň mala len útočníkov 19, a teda mohli únavu úplne inak rozložiť. Hrali sme len na 6 obrancov celé play-off a Janko Homér odohral  19 zápasov play-off za niečo vyše mesiaca. To je obrovská záťaž, kto nehráva hokej si to ani nedokáže predstaviť. Skutočne si za to zaslúži len sňať klobúk dole.“

Veľa sa hovorí o živote v Kazachstane. Ako ste ho vnímali?

„Určite je zložitejší, no prišiel som tam za hokejom a to ma po každej stránke napĺňalo. Pre mňa sú dôležité podmienky na prácu a tie tam boli nezrovnateľné so Slovenskom.“

Ak si odmyslíme financie, tak neporovnateľné zázemím?

„Aj. No hlavne úroveň tej ligy je niekde inde. Je to 26 profesionálnych klubov,  ktoré produkujú veľmi dobrý hokej. Na Slovensku si možno nikto nevie predstaviť, v akej kvalite sa tie zápasy hrajú. Takisto náročnosť pre hráčov i pre trénera je veľmi vysoká. V našom klube boli podmienky slušné. Finančné veci, dodávanie výstroja, aj celkové zázemie bolo na úrovni. Samozrejme, vyskytli sa aj mínusy. Ja by som si napríklad vedel predstaviť ďaleko kvalitnejšiu posilňovňu, lebo veľmi dbám na fyzickú silu hráčov. Nakoniec sme to ale zvládli aj s týmito malými hendikepmi.“

Do akej miery bolo náročné cestovanie hendikepom vašej trénerskej práce?

„Keď idete na trip, ste na nohách 18-24 hodín, prídete do dejiska, odohráte zápas, ráno si dáte tréning, potom ďalší presun autobusom i letecky. Tie presuny sa nerátajú na hodinu a dve, ale na oveľa viac. Znova ráno tréning, potom zápas, po ňom ďalších 20 hodín k ďalšiemu súperovi. No viete si  to predstaviť? Voľakedy sme boli unavení, keď sme cestovali do Košíc a večer z Košíc. Dnes môžem povedať, že Košice sú prechádzka ružovou záhradou.“

Vo VHL ste boli už pred rokom. Ako teraz spomínate na pôsobenie v ruskom Krasnoyarsku?

„To je tá vec. Som presvedčený, že presadiť sa trénersky  vo VHL je ešte ťažšie ako v KHL. Tam vám dajú všetok servis, máte prekladateľa, tím ľudí, ktorí sa stará o všetko, čo potrebujete. Vo vyššej lige vám dajú zmluvu, ale ďalej sa už nikto o vás nestará. Musíte si poradiť sám, nikto sa nepýta, či viete komunikovať. To som síce zvládol, ale v čase odchodu do Krasnyoarska mi ťažko ochorel otec a nevedel som, či tam vôbec pôjdem. Mužstvo trénovalo prvé dva týždne bezo mňa, potom som sa k tímu pripojil, ale otec zomrel a odišiel som od mužstva na ďalší týždeň. Potom sme išli na výjazdy, kde sme mesiac cestovali po Fínsku a neskôr po Rusku na turnajoch. Nechcem sa na to vyhovárať, ale malo to vplyv na prípravu. Ani práca s vedením nebola taká, ako som si predstavoval. Keď sme potrebovali mužstvo kvalitatívne doplniť, nevyhoveli mi. Až 19 zápasov sme prehrali o gól, čo je 57 bodov, ktoré nám ušli tesne. Na play-off chýbalo 17 bodov, snažil som sa im vysvetliť, že potrebujeme aspoň zmenu brankára, no ich odozva nebola žiadna. Napriek tomu som jediný tréner cudzinec, ktorý 2 roky po sebe trénoval vo VHL. Za to sa nehanbím, lebo dostať sa tam a vydržať dva roky nie je jednoduché. Doprial by som každému, aby si to skúsil.“

Už viete, kde budete pôsobiť v ďalšej sezóne?

„Zmluvu z Karagandy mám na stole, prezident chce, aby som tam znova prišiel, ale vyžiadal som si čas. Ešte si to musím rozmyslieť.“