Ako sa máte?
„Chystám sa akurát na tréning. Mám individuálny plán, ktorý mi nastavili tréneri.“

Ste na Slovensku?
„Áno, v Dolnom Kubíne.“

Vaše meno v posledných dňoch znova víri vody slovenského hokejového prostredia odkazmi na sociálnej sieti. Akoby po štýle premiéra Slovenskej republiky Igora Matoviča ste dali anketu, či máte v kariére pokračovať alebo s hokejom skončiť...
„Také niečo robí aj premiér? Už teda chápem, prečo mi niekto z kamarátov napísal, že som ako Matovič. Politiku vôbec nesledujem.“

Tak poďme späť k vám a k hokeju. Naozaj zvažujete, že skončíte?
„Áno, uvažujem nad tým, nebudem sa však rozhodovať podľa ankety na Instagrame. To bolo trocha na odľahčenie. Chcel som si vypočuť názor ľudí, čo si o tom myslia. Konečné rozhodnutie však bude na mne.“

Koľko ľudí v ankete zahlasovalo?
„Neviem presne, ale väčšina názorov bol pozitívna. Až ma to prekvapilo. Ozvali sa mi fanúšikovia, ktorí ma sledujú dlho, ako aj úplne neznámi ľudia. Písali mi i choré deti, ich reakcie ma dojali. Zhodli sa, že by bola škoda, ak by som skončil. Správ bolo skutočne veľa, ani som nestihol všetkým odpísať. Veľmi si to vážim.“

V kariére a v živote ste si prešli mnohým. Napriek tomu, stále ste mladý. Čo vás vedie k myšlienkam o konci kariéry?
„Nie je to chvíľková záležitosť. Žiadne také, že som sa zobudil, povedal si končím a hotovo. Trápim sa od problémov so srdcom. Doktori mi už vtedy povedali, že vrcholový hokej hrať možno nikdy nebudem. Možno nejakú partičku. Dokázal som sa vrátiť na profesionálnu úroveň, ale moje výkony nie sú ako predtým. Neviem sa posunúť ďalej. Roky som bol zvyknutý bodovať v každom zápase. Dával som góly, zbieral body, rozhodoval zápasy. Všade, kde som sa objavil, som patril k lídrom mužstva. Zrazu to tak nie je. Je to náročné na psychiku, s ktorou bojujem dlhodobo. Viac ako rok chodím na terapie, snažím sa riešiť svoj problém odborne.“

Navštevujete individuálne terapie alebo chodíte na skupiny?
„Chodím sám.“

Kedy ste boli prvýkrát na terapií?
„Začal som chodiť počas pôsobenia v Kladne. Po príchode do Popradu som si takisto našiel odborníka.“

Čo vám dávali sedenia?
„Človeku padne vhod porozprávať sa s človekom, ktorý má na to školu. Neraz som prišiel na terapiu s tým, že viem ako sa rozhodnúť v dôležitej otázke a ako sa správať, ale chcel som počuť názor kvalifikovanejšieho človeka.“

Ako často chodíte na terapie?
„Chodieval som dvakrát do týždňa, hodinové sedenia.“

Môže súvisieť spojitosť s tým, že neraz ste presvedčený o správnosti vašich krokov, ale chcete ich skonzultovať s odborníkom, s vaším nie ideálnym rodinným zázemím? Akoby ste hľadali náhradu za niečo, čo vám chýba?
„To by som nepovedal. Nejdem sa sťažovať na svoje rodinné zázemie. Každý má nejaké problémy. Terapie som navštevoval najmä preto, že som chcel počuť názor erudovaného človeka. Snažím sa tam chodiť čo najčastejšie, beriem aj lieky, aby som bol v pohode. Uvidíme, čo bude ďalej. Sám neviem. Situácia nie je ideálna. Každý rok sa stalo niečo, čo ma zráža dole. Naposledy koronavírus. Dostal som sa do Popradu, hokej ma začal znova baviť a zrazu toto. Je náročné opäť hľadať motiváciu.“

Môžete prezradiť, aké lieky beriete?
„Nemám čo skrývať. Antidepresíva.“

Dostala vás táto situácia o to viac, že pod Tatrami ste sa znova hokejovo našli? V 7 zápasoch ste nazbierali 4 body, strelili 3 góly. Predtým ste za tri roky mali na konte jeden gól. Pred časom ste napísali emotívnu správu na sociálnu sieť, ako ste si užívali hokej v Poprade, ale v klube pokračovať nebudete...
„Ponuku novej zmluvy z Popradu som nedostal, čo ma mrzí. Keby sa tak stalo, istotne zostanem pod Tatrami, aj za menej peňazí. Poznám trénera Petra Mikulu, s ktorým som si sadol a našiel v ňom oporu, rovnako tak riaditeľa klubu Ľudovíta Jurinyiho, ktorý mi veril a pomohol mi aj s terapeutmi. Z tohto dôvodu nepoviem na Poprad jedno zlé slovo, preto som tam chcel aj zostať. Samozrejme, aj kvôli chalanom. Boli sme skvelá partia. Nebyť korony, mohli sme vyhrať titul, mali sme reálnu šancu.“

Nie je aj z tohto hľadiska predčasné hovoriť, že v Poprade už viac hrať nebudete? Dvere ste si v klube asi nezavreli definitívne.
„Nie, nič také. Aj som si písal s riaditeľom klubu Jurinyim, uvidíme, čo bude. Mám aj iné ponuky. Zo Slovenska, Česka aj z EBEL. V Poprade som sa však cítil dobre. Ja som ich ponuku neodmietol, žiadne také, že by som nebol vďačný za šancu. Poprad bol moja prvá voľba, chcel som tu zostať. Ja aj extraliga sme mohli pre seba niečo spraviť. Hralo sa mi tu dobre.“

Podľa čoho sa budete rozhodovať, kam pôjdete a či vôbec ešte budete pokračovať?
„Hokeju sa venujem od troch rokov, chcem pri ňom zostať, ale nájsť motiváciu v mojom stave je náročné. Keď sa pozriem okolo seba a vidím spoluhráčov, nad ktorými som v minulosti vyčnieval, kde sú dnes oni a kde ja... Je to ťažké. Nech si niekto hovorí, že som mal zlú životosprávu. Kým neprišli problémy so srdcom, všade, kam som prišiel, som bodoval. Životospráva ma nebrzdila. Dnes viem, že si ju treba strážiť a dodržiavať ju. Keby tak môžem vrátiť čas... Stále však na sebe makám a starám sa o seba. Aj keby skončím s hokejom, chcem byť aktívny. Nebudem len sedieť doma a piť pivo. Tým, že zvažujem aj možnosť konca kariéry nechcem robiť tlak na kluby, aby ma niekto oslovil a dal mi ešte šancu, to v žiadnom prípade. Ak mám ešte hrať, musí prísť aj zaujímavá ponuka. V posledných rokoch som sa rozhodoval vždy na poslednú chvíľu a do tímov šiel nie ideálne pripravený. Či už hovorím o pôsobení v Hradci Králové, alebo aj v Kladne. Tam síce boli so mnou trpezliví, za čo im som im vďačný. Napokon, hral som po boku legendárneho Jaromíra Jágra. Nesadlo mi to však a bolo zbytočné, aby som tam zostával.“ 

K výpočtu klubov, kde vám to nevyšlo, treba pripočítať aj bratislavský Slovan...
„Áno. Po odchode zo zámoria som chcel zostať v kvalitnej lige, a tak som šiel do KHL. Dnes by som konal inak, mohol som ísť radšej do našej ligy. Pritom, v ruskej lige sa mi nehralo zle. Česká súťaž je fyzicky náročnejšia ako KHL. Individuálna kvalita v Rusku je však na úplnej inej úrovni.“

Ak vám návrat na ľadové plochy nevyjde, máte pripravený plán B, čo budete v živote robiť?
„Niečo mám, hoci zatiaľ o tom nechcem veľmi hovoriť. Dostal som už napríklad ponuku pôsobiť ako tréner pri mládeži. Prioritou stále zostáva hrať hokej, ale opäť sa vraciam k slovu motivácia. Ak chcem pokračovať, musím ju nájsť a dokázať sebe i klubu, že stále na to mám. Nepoznám nikoho, kto prekonal takéto ochorenie, vrátil sa k hokeju a bol dominantný ako predtým. To ma dosť odrádza. Nemôžem sa trápiť donekonečna.“

Určili ste si termín, do kedy chcete mať o budúcnosti jasno?
„Nikto nevie, čo sa bude najbližšie mesiace diať. Kedy sa začne nová sezóna? Nepríde druhá vlna korony? Čo ak sa začne hrať o tri mesiace neskôr ako je zvykom? Ťažko sa plánuje čo i len letná príprava. Je to náročné, nielen pre mňa, ale všetkých chalanov. Uvidíme...“