Staré časy, v ktorých sa o titul svetového šampióna bili najmä štyri národné tímy - vtedajší Sovietsky zväz, Československo, Kanada a Švédsko. Dzurilla, Peter Šťastný, Troják, Lukáč, Pašek, Liba a ďalší sa stali legendami. Hráči, ľudia s veselým či smutným osudom, ich životné a profesionálne príbehy navždy budú žiariť ako trblietavé kamienky v mozaike zvanej história slovenského hokeja…

Začiatkom novembra v roku 1960 uzrelo v Prešove svetlo sveta dieťa, konkrétne chlapček. Na prvý pohľad nebol ničím nápadný, bol iba zlatučký tak ako všetky práve narodené bábätká. Možno iba náhodou vtedy učaroval samotnému Bohovi, ktorý pri rozdávaní hokejového talentu, pri mene Igor Liba určite nešetril.

Igor písal svoje prvé hokejové riadky v rodnom Prešove s partiou chlapcov na zamrznutej rieke Torysa. Už tu bolo jasné, že ak bude v hokeji niečo nenávidieť, bude to bránenie a defenzívna hra. Vždy sa ťahal do útoku a súkal jeden gól za druhým. Kamarát, nekamarát dôležité bolo, aby sa to čierne čudo ocitlo v provizórnej bránke z aktoviek. V desiatich rokoch sa prihlásil na nábor do hokejového oddielu vo svojom rodisku. Pod rukami mládežníckych trénerov v Prešove rástol hokejista s veľkým H, uznávaný a milovaný útočník Igor Liba. Raz cestou na tréning niesol Igor topánky s korčuľami nastoknuté na hokejovej palici, ktorú mal vyloženú na ramene. Keď sa na štadióne začal obúvať, s hrôzou zistil, že počas chôdze jednu korčuľu stratil. So strachom v očiach sa vrátil domov a priznal sa svojej mame. Kľakol si na kolená a začal ju prosiť o nový pár tejto hokejovej obuvi. Bol jej zato ochotný prisľúbiť všetko, tak po nich túžil. Chudera mama, celú noc nespala, špekulovala, čo urobiť. U Libovcov nebolo peňazí na rozhadzovanie, ale veľmi dobre vedela, ako Igor nadovšetko miluje hokej. Nakoniec obetovala stovku odloženú na horšie časy a kúpila mu korčule od suseda, ktorý ich práve predával. Hoci mu na nohe skôr lietali ako sedeli, mladý Liba bol šťastný, že v nich môže vykonávať svoju milovanú činnosť, hrať hokej. V metropole Šariša prešiel všetkými vekovými kategóriami a vypracoval sa na mládežníckého reprezentanta. Po dovŕšení dospelosti, zazvonil v Prešove telefón. "Dobrý deň prajeme do Prešova, na linke sú Košice. Mali by sme záujem o zázrak menom Liba." Asi takto to mohlo vyzerať v čase, keď si prešovského mladíka všimli funkcionári vtedajšieho VSŽ. Samotný Liba neváhal ani sekundu a hneď sa zaradil do košického áčka. Prvotné skúsenosti čerpal od skúsených borcov ako Ján Faith, Bedřich Brunclík a podobne. V Košiciach našiel výbornú partiu chlapcov a skvelý kolektív. Hokejový život miloval, užíval si "pivkové" akcie na dlhých cestách po celom Československu. Mal neskutočnú chuť baviť sa hokejom a prenášal to aj na ľudí, ktorí košický zimný štadión neraz zaplnili do posledného miestečka. Postupom času sa v Košiciach vyprofiloval silný útočný trojzáprah Liba, Ihnačák, Vodila, ktorý robil obrancom súpera vrásky na čele a mnohí beci márne hľadali recept na potlačenie ich ofenzívnych chúťok. V reprezentácii boli jeho partnermi najčastejšie Rusnák a Vinco Lukáč. Igor v rokoch najväčšej slávy získal striebornú medailu na OH 1984 v Calgary a o rok neskôr sa stal majstrom sveta. Z majstrovstiev sveta má aj dve bronzové medaily a na olympijskom fóre získal ešte jednu medailu tohto kovu v roku 1992. Je držiteľom Zlatej hokejky a ako jeden z prvých Slovákov skúšal šťastie v kanadsko-americkej NHL. V roku 1983 si ho z 91. pozície vybralo Calgary Flames. V tomto tíme však chuť NHL neokúsil. Hral za také renomované celky ako New York Rangers, či Los Angeles Kings, kde jeho spoluhráčom v útoku bol fenomenálny Wayne Gretzky. V profilige nastúpil dovedna 37 krát, dal 7 gólov a na 25 prihral. Aj keď z častého sťahovania sa za oceánom nebol príliš nadšený, v najprestížnejšej súťaži hokejistov na svete mohol hrať oveľa dlhšie ako jednu sezónu. Mal aj uzavretú zmluvu na ďalšie obdobie, "naletel" však istému pochybnému českému manažérovi, ktorý ho silou-mocou lanáril do Nemecka a sľuboval mu hory-doly. Kontrakt v NHL na prekvapenie všetkých zainteresovaných prerušil, pricestoval do Nemecka, tam však zistil, že stal obeťou podvodu. Reprezentačný dres ČSSR obliekol 211-krát, najviac spomedzi všetkých slovenských hráčov. Tromfol hokejistu storočia Dzurillu, legendárneho Golonku, Pašeka, Rusnáka i Lukáča. Raz / v roku 1993 proti Francúzom/ nastúpil aj v reprezentačnom tíme Slovenska. V oranžovo - čiernom drese Košíc sa dvakrát radoval z československého titulu (1986 a 1988). V roku 1999 sa dočkal aj titulu majstra Slovenska, keď dokázal zomknúť partiu proti bratislavskému Slovanu. Vtedy si ako prvý mohol so slzami v očiach poťažkať nový pohár určený pre víťaza extraligy. Počas kariéry ho sprevádzalo číslo 11. Nosil ho nielen v reprezentácii, ale aj v spomínaných Košiciach a nevynechal ani zahraničie. Iba v zámorí mu prischli čísla 26 respektíve 23. Hrával v Amerike, vo Švajčiarsku aj vo Fínsku. Svoj hokejový sloh dopísal ako hráč prvej ligy v Prešove. Dnes rozmýšľa nad podnikaním a venuje sa mládeži v Košiciach. O tom, aký bol mladý Liba "blazón" hovorí aj historka z ktorej sa napokon stalo manželstvo. Na vojne v Liberci navštívil kanceláriu svojho kamaráta z Prešova, kde zbadal fotografiu nádherného dievčaťa. Išlo o kamarátovu sestru. Ihneď po obdržaní opušťáku utekal do rodného Prešova, zaklopal na dvere a budúcej pani Libovej vysvetlil ako sa veci majú. O päť rokov na to bola svadba. Volá sa Svetlana a spolu majú 18 ročného syna Richarda a 15 ročnú dcéru Alexandru. Velikán Igor Liba je človek, ktorý bude v hokejových kruhoch spomínaný ešte dlhú dobu. Je majster sveta i majster republiky. Spoločnej aj tej samostatnej, ale najmä je to človek plný pozitívnej energie a obrovskej hokejovej šikovnosti.