Čomu sa dnes venujete?

„Pracujem v Tatravagónke Poprad. Na úseku, kde sa na vagóny montujú brzdy.“

Ako dlho sa venujete tejto práci?

„V Tatravagónke pracujem asi jeden rok. Najskôr som sa toho trochu obával, pretože som nevedel, do čoho idem. Ale som spokojný, nie je to špinavá práca a veľkou výhodou je tiež, že pracujem iba na ranné zmeny. Poobedia a víkendy mám voľné, takže sa môžem s čistou hlavou venovať deťom alebo ísť športovať.“

Čomu ste sa venovali krátko po skončení kariéry?

„Najskôr som rok chodil pracovať do zahraničia. Montovali sme solárne panely a fungovalo to tak, že som vždy na dva týždne cestoval preč. Keďže som však dostaval dom a chcel som byť viac s rodinou, hľadal som si prácu v okolí. Určitý čas som napríklad pracoval v bývalom Chemosvite Svit, kde sme vyrábali potravinárske fólie. Ešte keď som hrával hokej, tak som mal milión kontaktov a kopec ľudí mi vtedy hovorilo: Neboj nič, niečo nájdeme. Až keď som naozaj skončil, ukázalo sa, kto sú tí skutoční priatelia.“

Keď sa spomienkami vrátime k vašej hráčskej kariére, ktoré obdobie v nej považujete za najkrajšie?

„Tri roky som hral v zahraničí a trikrát som sa tam stal majstrom. Dva razy v maďarskom Székesfehérvári a jedenkrát vo francúzskom Mulhouse. To bolo v sezóne 2004/2005. Klub spočiatku nemal prehnané ambície a tajným želaním bol postup do semifinále. Vďaka štrajku v NHL však do tímu prišli Steven Reinprecht a Steve Montador. Okrem nich sme mali štyroch ďalších Kanaďanov a štyroch Fínov. So mnou tam bol zo Slovákov ešte Pavol Segľa. Do play-off sme išli zo štvrtého miesta a začali sme poškuľovať po finále. Napokon sme ligu v konkurencii silných klubov ako Rouen či Grenoble vyhrali. O to smutnejšie bolo, keď Mulhouse hneď na to kvôli nejakým dlhom preradili do štvrtej ligy. Mal som krátko pred odchodom do Francúzska, keď som sa o tom dozvedel. Možno by klub tie dlhy ešte dokázal do začiatku sezóny vyrovnať, ale vo Francúzsku sa v tomto smere s klubmi nemaznajú a majú nastavené striktné pravidlá.“

Potom ste sa presunuli do maďarského Székesfehérváru, kde ste pridali ďalšie dva tituly.

„Trénoval nás Ján Jaško a v kádri sme mali samých maďarských reprezentantov. Prakticky sme stále len vyhrávali. Musím povedať, že vo Székesfehérvári mali najlepšie hokejové zázemie, aké som kedy v kariére zažil.“

A čo slovenské pôsobiská? Čo vám príde v súvislosti s nimi na um ako prvé?

„Pekné sezóny som zažil doma v Poprade. Aj keď prvé dva roky seniorskej kariéry boli ťažké a viac som sedel, ako hral. Čakal som, že vtedy dostanem viac priestoru, keďže ma zlomili na to, že zostanem v Poprade na vojne a dajú mi šancu. Mal som vtedy devätnásť rokov a z juniorky som odchádzal ako najlepší strelec celej ligy. Dodnes si pamätám, ako som prebral ocenenie od Dušana Pašeka, ktorý krátko na to zahynul... Tým, že som bol najlepší strelec juniorskej ligy, sa mi otvorili dvere a mohol som ísť hrať do Kanady. Nechal som sa však zlomiť Popradom. Dva roky som sa motal a celú situáciu dosť ťažko znášal. Až prišiel tréner Bedřich Brunclík, ktorý mi dal šancu na centri. Zaskočilo ma to, lebo nikdy predtým som na tomto poste nehral... Ale nejako som sa chytil a celému nášmu útoku sa začalo dariť – ja som hlavne bránil, oni dávali góly. S odstupom času teda môžem povedať, že tréner Brunclík mi zachránil kariéru. Pretože krátko predtým som bol nalomený k tomu, že s hokejom skončím, hoci som mal len 21 či 22 rokov.“