Čomu sa dnes venujete?

„Trénujem deti v Starej Ľubovni. V meste nedávno dokončili nový štadión a spolu s Vladimírom Turanom máme na starosti prípravu detí v prvom až štvrtom ročníku. Detí zatiaľ nie je veľmi veľa, môžu byť preto spojené do dvoch skupín, no napríklad od novej sezóny začnú chodiť do hokejovej školy.“

Venujete sa popri trénovaní detí ešte aj niečomu inému?

„Áno. Približne pred mesiacom som sa stretol so Slavom Pavličkom a dohodli sme sa, že mu budem manažovať rozvoz vecí v jeho stavebnej firme. Predtým som podobným spôsobom vypomáhal vo firme ďalšieho bývalého spoluhráča Pavla Závackého v Prešove. Teraz mám tú výhodu, že pracujem priamo v okolí Popradu. Doobeda sa venujem práci vo firme, no a v pondelky, stredy a piatky chodím poobede do Starej Ľubovne.“

Ako ste prežívali obdobie krátko po skončení kariéry v sezóne 2016/2017?

„V skutočnosti som v tej sezóne s hokejom neskončil. Po angažmáne vo francúzskom Villard de Lans som nasledujúci rok hral ešte v nemeckej piatej lige. Hokejová verejnosť o tom zrejme veľa nevie, keďže sa to v štatistikách doteraz neobjavilo. Spolu s ďalšími Slovákmi som bol v mužstve ESV Burgau 2000. Okrem mňa tam boli aj Filip a Michal Roháčikovci, Vladimír Klinga, Boris Drozd, Dávid Horňák a Dávid Tomečko. Dokázali sme vyhrať skupinu o udržanie sa, čo bol hlavný cieľ klubu. Strelecky sa mi celkom darilo a mal som pocit, že so mnou boli spokojní. Predbežne sme boli dohodnutí, že ma na ďalšiu sezónu zavolajú opäť. Napokon z toho zišlo.“

Nelákalo vás potom predĺžiť si ešte aktívnu kariéru?

„Ešte aj minulý rok ma volali chalani v Gelnici, kde som robil trénera, aby som si s nimi zahral v druhej lige. Problém bol však v tom, že moja transfer karta zostala v Nemecku, kde som mnou počítali na viac ako na jednu sezónu a preto mi tam vybavili neobmedzený transfer, aby dokopy platili menší poplatok. Ak by som chcel nastúpiť za Gelnicu, alebo za akýkoľvek iný klub, museli by za transfer zaplatiť 1 200 €.“

Zahráte si teda hokej aspoň rekreačne? V nejakej partičke?

„Áno. V Poprade chodím hrávať s jednou partiou vždy, keď mi to povinnosti dovolia. Keď ma zavolajú, tak sa snažím chodiť aj na veteránske turnaje. Najmä na turnaj reprezentácií do Bieloruska, ktorý býva považovaný za neoficiálne veteránske majstrovstvá sveta. Organizuje ho Lukašenko, ktorý si na ňom aj rád zahrá, takže som zvedavý, či tento turnaj ešte niekedy bude...“ 

„Krásne boli začiatky v seniorskom hokeji v Poprade, kde som sa ako 16 - 17-ročný dostal do áčka a hneď sme vyhrali Slovenskú národnú hokejovú ligu. V tej istej sezóne 1990/1991 som sa dostal aj do dorasteneckej reprezentácie  Československa a na domácich majstrovstvách Európy v Spišskej Novej Vsi sme získali prvé miesto. Pekné bolo aj obdobie s Arnem Krotákom v Košiciach, kde sme síce nedosiahli na titul, ale mali sme veľmi dobrú partiu. Rovnako tak potom v Poprade v sezóne 2005/2006, keď sme v nezabudnuteľnej atmosfére hrali finále so Žilinou.“

A bolo naopak vo vašej kariére aj niečo, čo ešte aj dnes ľutujete?

„Počas ďalšej sezóny som mal blízko k tomu, aby som išiel z Popradu do Sparty Praha. Ozvali sa z Čiech, že sa im zranilo päť útočníkov a že by mali záujem. Pamätám si, ako som celý víkend s pobalenými vecami v napätí čakal, čo sa bude diať a ako sa k tomu postaví popradský klub. Po víkende mi potom zo Sparty volali, že prečo som neprišiel... Neviem, či to vtedy niekto v Poprade zámerne zatajil, ale čo vlastne bolo vo veci, ale ja som nevedel o tom, aká bola dohoda a či už tam mám ísť. Bol som sklamaný, že to nevyšlo. Aj preto, že Sparta v tej sezóne napokon vyhrala titul. Na druhej strane sa zas o niečo neskôr podaril môj prestup do nemeckého Krefeldu, kde som sa stretol s Richardom Pavlikovským a Dušanom Milo a tiež to tam bolo dobré.“