Čomu sa dnes venujete?

„Starám sa o chod jedného penziónu v Tatranskej Lomnici a zároveň sa popritom venujem návrhom a realizácií záhrad. Musím však povedať, že nebolo jednoduché po osemnástich rokoch funkcionárskej práce v hokeji stráviť všetko, čo sa na záver udialo. Trvalo mi asi rok, kým som sa s tým všetkým vyrovnal. A to vďaka podpore rodiny a blízkych priateľov.“ 

Pred začiatkom minulej sezóny vaše meno zaznelo v spojitosti s Detvou. Do akej miery bol reálny váš príchod do tohto klubu?

„Túto informáciu hodil do pléna Robo Ľupták. Nechcel som však ísť príliš na verejnosť. Najskôr by som bol totiž rád, keby sa podarilo doriešiť niektoré veci týkajúce sa súdnych sporov, ktoré na môj vkus prebiehajú už dosť dlho. Chcem, aby bolo moje meno očistené a ukázalo sa, že nebolo pravdou to, z čoho ma niektorí obviňovali. Ak Ernest Bokroš svojho času povedal, že na neho vysypali vlečku hnoja, tak na mňa bol vysypaný celý vlak hnoja... S Robom Ľuptákom však máme nadštandardné vzťahy a tak som mu z úzadia rád poradil a pomohol pri vybavovaní niektorých hráčov.“  

V roku 2017 sa zas skloňoval váš príchod do Liptovského Mikuláša.

„Bolo to v čase, keď v klube ako tréneri pôsobili Pavel Paukovček, Juraj Halaj a Miroslav Šimonovič. Mal som sedenie s primátorom mesta a vedením klubu, na všetkom sme sa dohodli, no kvôli nejakým odporúčaniam z Popradu to padlo. Chcem však podotknúť, že s Liptovským Mikulášom mám stále dobré vzťahy a niekedy tam chodím na hokej.“

V Poprade na hokej nechodíte?

„Na popradskom štadióne som nebol od 31. decembra 2015, teda odo dňa, keď som v klube skončil. Odvtedy sa so mnou nikto nestretol a meno Turan v Poprade pôsobí, ako by ste dostali lepru. Nikto sa predo mňa nedokázal chlapsky postaviť a všetci sa mi radšej oblúkom vyhýbajú, od bývalého primátora Švagerka až po posledného člena dozornej rady. Odvahu ísť so mnou na kávu mal len súčasný podpredseda predstavenstva Neklan Herold, s ktorým sme si všetky veci postupne vysvetlili. Stalo sa mi dokonca to, že som bol raz pozvaný na zápas do skyboxu jedným hosťujúcim tímom, avšak SBS-kári dostali pokyn, aby ma nepustili na štadión... Teší ma aspoň to, že v iných mestách ako Košice, Zvolen, Nitra, Detva či spomínaný Liptovský Mikuláš sa ku mne správajú slušne a to vždy dobre padne. Ako však povedal Julo Šupler, doma človek nie je prorokom.“

Mali by ste sa chuť ešte niekedy vrátiť k práci v hokeji?

„Tridsaťšesť rokov hráčskej a funkcionárskej kariéry sa nedá len tak vymazať. V popradskom klube som nechal kus života aj zdravia. Vedel som, že mi za to nikto nikdy nepoďakuje, ale nečakal som ani, že to dopadne tak, ako to napokon dopadlo. Verím, že raz príde doba, keď sa ľudia zvonku dozvedia, ako to všetko v skutočnosti bolo. K hokeju ma to stále ťahá, ale keď si spomeniem na všetku tú zlobu, tak ma to dosť odrádza. Hokej však bol a stále je mojím životom.“

Spomínali ste súdne spory, ktoré majú očistiť vaše meno. Môžete trochu priblížiť, o čo presne ide?

„Pri mojom konci v popradskom klube ma niektorí ľudia obvinili z netransparentných pôžičiek a vystavovania fiktívnych faktúr sponzormi. Podali na mňa trestné oznámenie, ďalší spor sa týka mojej výpovede z postu riaditeľa klubu. Vždy som tvrdil, že každá jedna pôžička alebo zmluva bola riadne evidovaná. Možno si niektorí ľudia spomenú, aké divadlo sa spravilo, keď prišla do priestorov klubu NAKA a zobrala so sebou rôzne spisy a šanóny. Vec bola napokon zastavená, lebo zistili, že všetko bolo zaevidované presne tak, ako malo byť. Súdny spor týkajúci sa výpovede z postu riaditeľa klubu je momentálne na Najvyššom súde SR. Na Okresnom súde v Poprade som ho vyhral, na krajskom súde prehral. Nech už Najvyšší súd rozhodne akokoľvek, prijmem jeho verdikt s pokorou.“

Keď sa spätne obzriete za svojím pôsobením v popradskom klube, na ktoré momenty budete najradšej spomínať?

„Zažil som v klube finančne slabšie sezóny, ale naopak aj také, v ktorých sme mali rozpočet na úrovni 85 miliónov korún. Bolo tomu tak aj v ročníku 2005/2006, keď sme sa z piateho miesta dostali až do finále proti šiestej Žiline. Mali sme vtedy vynikajúcu hráčsku partiu a skvelé trénerskú dvojicu Svozil – Klinga. Ešte aj dnes mám zimomriavky, keď si spomeniem na elektrizujúcu atmosféru z posledného finálového zápasu. Štadión vtedy praskal vo švíkoch a keby sme po prvej tretine vyhrávali 4:0, nikto by nemohol povedať ani pol slova. Dodnes nechápem, ako sme mohli v druhej tretine od Žiliny inkasovať tri góly. Mužstvo sa vtedy zlomilo a náš sen o titule sa začal rozplývať. Umierali sme za živa. Tak blízko, ako bol vtedy Poprad k titulu, tak už nikdy nebude... Druhá finálová účasť zo sezóny 2010/2011 bola spojená s tým, že sa prejavila skvelá práca trénera Jána Jaška a hrali za nás takí výrazní hráči ako Arne Kroták, Rado Suchý, Emil Lundberg, predtým Laco Nagy s Ľubošom Bartečkom. Košice však mali Júliusa Hudáčka a Petra Bartoša, ktorí v zlomových momentoch pritiahli sériu na košickú stranu.“