Na začiatok by sme sa chceli spýtať, prečo ste v posledných zápasoch nehrali?
„Bol a stále ešte som zranený. Mám ortézu na zápästí. Stalo sa mi to asi pred troma týždňami, keď som narazil do hráča pri jednom striedaní. Veľmi sa mi pretočilo zápästie. Mám vraj trochu odlomenú kosť. Ale je to v takom štádiu, že na to stačí liečba. Takže tento týždeň si musím ešte oddýchnuť a uvidíme ďalej. Teraz netrénujem s tímom. Ale veľa pracujem s kondičným trénerom v posilňovni a začínam s korčuľovaním. Ešte nemôžem ale strieľať.“

Blížiace sa MS juniorov by to mohlo ohroziť?
„Myslím si, že nie. Rozprával som sa už aj s našim hlavným trénerom. On o tom vie, takže sa musím dať čo najrýchlejšie dokopy. Pomáha mi v tom aj klub, ktorý mi prispôsobil tréningy. Verím, že sa dostanem do formy, veď mám pred sebou ešte niekoľko týždňov.“

Viete už, kedy máte reprezentačný zraz?
„My tu máme posledný zápas pred vianočnou prestávkou 11. decembra. A ešte musím urobiť finálne skúšky v škole. Asi si ich dám na 12. decembra. Už som sa o tom rozpáral s profesormi. Potom sa dohodnem s generálnym manažérom, kedy by som sa mohol pripojiť k tímu.“

Budete hrať aj prípravné zápasy?
„Áno, mal by som stihnúť aj tie.“

Tento váš výpadok neohrozí vašu pozícia v tíme?
„Náš tím má teraz veľa zranených. Z tých hráčov, čo sme akože top deväť (prvé 3 útoky), tak sme traja zranení. Pred pár dňami sa zranil tiež jeden zo spoluhráčov a on a tiež si zlomil kostičku na ukazováku. On by mal chýbať nejakých 6 týždňov. Ďalší chlapec má otras mozgu.“

Takže to vyzerá byť náročná súťaž…
„Áno, je to tvrdé, rýchle. Myslím si, že je to veľký skok z juniorky. Veď je to už v podstate mužský hokej. Ja som hral v jednej lajne s Ryanom Lautenbachom, čo je ročník 2000 (24 rokov). Ďalší 2002. To už sú muži. Ale zatiaľ stíham.“

Ako ste spokojný s výkonmi v prvých zápasoch?
„Zatiaľ som spokojný, keďže mi tréner verí. A ako hovorím, hral som s veteránmi, ktorí sú tu jeden tri roky a druhý už asi aj štyri. Tréner mi povedal, že má dá do ich útoku, aby som sa naučil hrať dobre aj v defenzíve. Hral som aj presilovky. Až na to zranenie, ktoré má pribrzdilo.“

Prispôsobili ste tomu aj letnú prípravu?
„Áno. Snažil som sa urobiť všetko preto aby som bol pred kempom dobre pripravený. Letnú prípravu som ale nemenil. Už to bude tretí rok, čo som trénoval v Michalovciach. S kondičným trénerom Danielom Miterom každý rok rozoberáme, čo chceme zlepšiť. Na hokejové veci mám potom iného trénera Alexandra Valentína, s ktorým trénujem ale v Košiciach. S ním už spolupracujem 6 rokov.“

Zistili ste nejaký rozdiel v tréningových metódach po príchode na univerzitu?
„Ale áno. Bol som veľmi prekvapený, pretože som to ešte nevidel v žiadnom tíme, ako je to tu založené na tzv. tímovej kultúre. Tréner si na tom veľmi zakladá. Podľa neho sme si tu všetci rovní, vždy ideme spolu na ľad, odchádzame spolu z ľadu a to v presne stanovený čas. Sú tu aj iné veci. Napríklad v posilňovni. Keď skončíme, všetko musí byť perfektne upratané. Dokonca aj kotúče na činkách s logom musia byť presne zarovnané. Ani jeden nemôže byť čo i len trošku vykrivený. Všetci musia mať rovnaké oblečenie. Je to tu veľmi o disciplíne. A to sa mi páči.“

Máte aj predpísané oblečenie na zápasy?
„Na domáce zápasy sa nosia obleky a na vonkajšie taký ten business casual fit.“

Ako dlho cestujete na zápasy vonku?
„My máme šťastie, že tímy v našej divízii sú celkom blízko pri sebe. Najdlhšia cesta nám trvá asi 4 hodiny. Čo nie som zvyknutý, pretože z predchádzajúcej sezóny som bol zvyknutý na iné časy. Tam som mal najkrajšiu cestu na štyri hodiny do Michiganu. A tá najdlhšia trvala 25 hodín autobusom. To bolo fakt brutálne. Mali sme ale autobusy s posteľami, čo bola trošku výhoda. Človek si mohol ľahnúť a oddýchnuť. Ale aj tak, cestovať 25 hodín, to je extrém. Vo Švédsku to bolo celkom pohodlné, tiež sme to mali blízko. Tu som bol ale prekvapený z inej zvyklosti. Aj keď hráme blízko, ako napríklad s Providence, ktorí sú od nás dve hodiny, my tam ideme už deň predtým. Máme tam tréning, spoločnú večeru, ráno rozkorčuľovanie a potom hráme u nich zápas. Takže aj na takéto blízke vzdialenosti chodíme dopredu. Mali sme aj turnaj v Las Vegas a tam sme sa presúvali letecky. Odohral som tam iba jeden zápas, lebo som bol chorý. Ale tá cesta bola pre mňa tiež novinka.“
 

Kde sa vlastne nachádza vaša univerzita?
„Je to na severovýchode USA, približne 2 hodinky od Bostonu.“

Hokej je tam populárny?
„Na našej univerzite je hokej najpopulárnejší šport. Je tu ale veľmi veľa iných tímov. Basketbal, pozemný hokej, lakros, futbal aj ženský. Je to tu z tohto pohľadu naozaj veľmi dobre vybavené. Páči sa mi, ako to tu funguje.“

Chodíte na zápasy iných tímov?
„Pokiaľ sa dá, tak na basketbal. My s nimi vlastne zdieľame ubytovanie. Hokejisti bývajú na 3. poschodí, basketbalisti na 4. poschodí. Takže sa s niektorými už poznáme.“

Aké máte ubytovanie?
„Je to v pohode. Keď som sa rozprával aj s mojimi kamarátmi, ktorí hrajú NCAA, tak hovorili, že ako freshmen musel zdielať izbu s niekým iným. Ja to mám sám pre seba. Takže toto je výhoda. Ono je to vlastne tak, že izbu mám pre seba, ale spoločné priestory, ako kuchyňa alebo obývačka, je zdieľaná s ďalšími dvoma izbami. Ja som takto spolu s Dancom Ločmelisom a Mišom Hrabalom z Česka. Takže sme taká európska izba.“

Pripravili pre vás nováčikov starší spoluhráči aj nejaký vstupný rituál?
„Každý z nás musel robiť akoby talentovú show. Niekto hovoril vtipy, niekto žongloval, no a na mňa vyšiel preklad zo slovenčiny. Jeden zo spoluhráčov povedal niečo po anglicky, ja som to mal povedať po slovensky. A on viackrát z toho vyrozumel, že som povedal niečo komické, napríklad na adresu iných chlapcov. To bolo celkom vtipné, všetci sme sa tam nasmiali.“

Chcete vydržať v NCAA celé 4 roky?
„Zatiaľ neviem, ako to bude. Ale snažím sa zlepšovať každý deň a uvidíme. Ak bude možnosť prejsť do profi hokeja, čo je môj cieľ, tak by som to asi využil.“

Môžete nám prezradiť, čo študujete?
„Je to zamerané na komunikácie. Ale mám tu rôzne hodiny. Napríklad o zdravej výžive, ekonomiku, makro-ekonomiku a potom tu mám taký seminár, ktorý musia robiť všetci freshmeni v prvom semestri. Sú to hodiny v zdokonaľovaní angličtiny. Možno sa to nezdá, ale mám toho dosť. Ráno odídem z bytu o siedmej a vrátim sa niekedy o siedmej večer. Hlavne v utorky a štvrtky, keď mám ešte aj doučovanie pre zahraničných študentov. Tréningy sú náročné, takže mám zaplnený celý deň.“

Stretli ste tam aj iných slovenských študentov?
„Nie, nestretol som tu žiadnych Slovákov.“

Minulá sezóna bola tiež zaujímavá. Najskôr ste dobre hral vo švédskej juniorke, potom pár zápasov v SHL, no ale potom nečakane odchod do USHL.
„Začal som v juniorke a postupne som sa rozprával s predstaviteľmi klubu Malmö o novej zmluve. Ale z toho nakoniec nebolo nič, pretože oni dali prednosť švédskym hráčom. Čo je celkom pochopiteľné. Vtedy sa mi ozvali z Youngstownu, že hľadajú do tímu šikovného hráča. Išlo to cez Martina Mišiaka, ktorý tam pôsobil v predchádzajúcej sezóne. Pýtali sa ho, či niekoho nepozná, on sa ozval mne. Porozprával som sa s trénerom a asi po troch týždňoch som sa rozhodol, že prejdem do USA.“

Čo vás na tej ponuke zaujalo?
„Videl som aké majú podmienky. Aká je tam starostlivosť o hráčov. Povedal som si, že to pôjdem skúsiť. Chcel som zistiť, aké to je v hrať v USA na tých menších ihriskách. Hneď na to sa o mňa začali zaujímať univerzity. Keď som videl, ako to funguje na všetkých univerzitách, aké sú tam podmienky a tréningové procesy, tak som si povedal, že pôjdem aj na univerzitu. Že to bude asi teraz pre mňa najlepšia cesta.“

Aké podmienky ste museli splniť?
„Išlo hlavne o test z angličtiny. Ako dobre rozumiem, či viem písať po anglicky. Počul som, že niekedy to bolo náročnejšie. Robili sa aj iné testy. To aj teraz treba na niektoré školy, ale v mojom prípade to neplatilo. Rozprával som sa asi s 20 univerzitami. Veľmi dobrý rozhovor som mal s Omahou, kde pôsobí brankár Šimon Latkóczy. Pozvali ma aj na prehliadku, ale tam som už nešiel. Ja som sa zúčastnil prehliadky mojej súčasnej univerzity. Zaplatili mi letenku, hotel a potom mi poukazovali všetko, čo by ma mohlo zaujímať.“

Vy máte športové štipendium?
„Áno mám. Samozrejme musím spĺňať určité kritériá. Nemôžem si tu robiť čo chcem. Takisto musím mať dobré známky. Ak sa nemýlim, takéto štipendium má približne 16 alebo 18 hráčov, teraz presne neviem. Ostatní si musia niečo doplácať.“

Ak by ste pred rokom podpísali zmluvu, zostali by ste vo Švédsku?
„Asi áno. Ja som nikdy nemal v pláne, že pôjdem do zámoria na univerzitu. Samozrejme, hokej som si tu chcel vyskúšať. Ale to možno až neskôr. Pred rokom sa to však zomlelo veľmi rýchlo. Mne sa odmalička páčilo vo Švédsku. Keď som bol menší, navštívili sme príbuzných, ktorí tam bývali. Aj som si vyskúšal tréning s jedným tímom. Potom ale prišla Korona, čo ma trochu zastavilo. Nakoniec som sa tam dostal, bol som tam spokojný. Ale nevyšlo to a teraz som tu.“