Aktuálne je čas letnej prípravy, ako to prebieh u vás?
„Letná príprava bez problémov pokračuje. Teraz to mám oproti predchádzajúcim rokom trochu inak. Predtým som sa pripravoval v tíme s inými hráčmi, teraz mám individuálnu prípravu s kondičným trénerom v Martine. Je to aj preto, lebo som prišiel domov trochu neskôr a to až na začiatku júna. Tréningy mám od pondelka do piatka a to v podstate celé 2 mesiace. Prvé 3 týždne je to ale len príprava na suchu, pretože som si chcel trochu oddýchnuť od hokejovej výstroje. Ale od budúceho týždňa už budem mať aj dva dni na ľade a od augusta by to už malo byť každý deň.“

Líši sa príprava brankára od prípravy povedzme útočníka?
„V prvej polovici sa to ani veľmi nelíši. Cviky, čo robia útočníci a obrancovia robím aj ja. Ale v tej druhej časti prípravy to už bude iné. Tam už budem robiť špecializované brankárske cviky a rôzne postrehové či balančné cvičenia.“

A čo kondičná príprava?
„Veľmi často počúvam, že brankári nemusia mať takú kondíciu ako hráči pred nimi. Ale to nie je celkom pravda. My sme na ľade plných 60 minút a toto nemôžeme podceniť. Takže v prvej časti prípravy sa aj ja zameriavame na túto oblasť. Rôzne švihadlové cviky a hlavne na silu nôh. Tie počas zápasu používame veľmi často, takže tá sila a výdrž tam musí byť. Ale netreba zabúdať ani na iné partie tela.“

V NAHL ste v poslednej sezóne získali titul. Bola prvý vo vašej kariére?
„Áno, zatiaľ je to jediný ligový titul, čo som získal.“

Ako prebiehali oslavy?
„Tie sme mali celkom dlhé. Posledný finálový zápas sme odohrali 23. mája a potom sme približne 5 alebo 6 dní oslavovali. Mali sme stretnutia s fanúšikmi, boli sme aj v televízii, no a my ako hráči sme si tiež dopriali čas na radosť. Po 5 mesiacoch sme sa konečne mohli uvoľniť.“

Ako ste sa k titulu dopracovali? Aký bol pre vás najťažší zápas?
„My sme sa nakoniec prebojovali do finálovej skupiny, ktorá sa hrala v Minnesote. Semifinále sa hralo na 2 víťazné zápasy a finále iba na 1. Ťažko vybrať nejaký zápas. Ten prvý semifinálový bol veľmi dôležitý, pretože sme ho vyhrali aj napriek tomu, že sme prehrávali 0:2 ešte 8 minút pred koncom. To nás psychicky veľmi povzbudilo. Ale predsa len, finále je finále, tak to bol ten najnáročnejší zápas sezóny. Bolo to vyrovnané, miestami bol dokonca lepší súper, no nakoniec sme to vyhrali tesne 4:3.“

Vaša radosť bola o to väčšia, pretože ste sa na tom aktívne podieľali.
„Aj hráči, ktorí sú na tribúne, sa snažia tím podporiť. My ako brankári to máme špecifické, pretože v bráne bude vždy iba jeden. Vždy to tak bolo a aj to tak bude, s tým sa nedá nič robiť. Ale určite to viac poteší, keď som priamo na ľade.“

Ale začiatok playoff pre vás nebol optimálny.
„To áno. Počas celej sezóny som bol brankárska jednotka, odchytal som 38 zo 60 zápasov v základnej časti. Ale prišlo playoff a tesne pred začiatkom mi tréner povedal, že do brány nasadí môjho brankárskeho spoluhráča. To ma samozrejme sklamalo. Nie je jednoduché prijať to s úsmevom na tvári. Počas celej sezóny chytáte pravidelne a potom sa dozviete bez udania presného dôvodu, že v playoff hrať nebudete. Ale nič som s tým nemohol robiť, len čakať na šancu. Prvé 2 zápasy som bol iba na lavičke a tie sme aj vyhrali. V tom treťom sme ale veľmi rýchlo prehrávali 0:3 a tak mi tréner povedal, že mám ísť na ľad. Ja som už gól nedostal, spoluhráči strelili 3 góly a v predĺžení dali aj štvrtý. Tým sme postúpili do finále našej južnej divízie a odvtedy som bol neustále v bráne.“

V tomto klube budete pokračovať aj v nasledujúcej sezóne?
„Áno, bude to už moja tretia sezóna v tejto organizácii. A zároveň aj posledná. Boli síce nejaké kontakty s univerzitami NCAA, no ale to sa v tej nasledujúcej sezóne ešte nemohlo zrealizovať. Ja som ešte stále študentom 4. ročníka. Pretože som prišiel domov až 1. júna, nemohol som maturovať v klasickom termíne, takže to môžem dobehnúť až v septembri. A aby som mohol nastúpiť na univerzitu, musím mať ukončenú strednú školu.“

Z USHL neprišla ponuka?
„Boli tam nejaké kontakty, ale to je liga viac zameraná pre mladšie ročníky. Keďže ja som ročník narodenia 2003, toto je moja posledná juniorské sezóna. Takýchto ako ja, je v USHL málo. Oni sa skôr sústredia na to, vychovať hráčov pre NHL draft, prípadne hráčov čo najrýchlejšie posunúť do NCAA.“

Váš klub sa ale v priebehu 2 sezón presťahoval. Aký je rozdiel medzi mestami Wichita Falls a Oklahoma?
„V tom predchádzajúcom pôsobisku by sme aj zostali. Ale vyskytli sa tam určité problémy. Mesto už nechcelo podporovať náš klub a nemohli sme tým pádom hrať na ich zimnom štadióne. Voľba padla na Oklahoma City, čo je naozaj obrovský rozdiel. Je to hlavné mesto štátu Oklahoma, má približne 700 000 obyvateľov a Wichita Falls iba nejakých 100 000. Čo sa týka športu, tak tam nebolo okrem nás takmer žiadny iný klub. V Oklahome City je NBA, je tam farma MLB a veľa iných možností, ako sa zabaviť.“

Klub zvládol sťahovanie bez problémov?
„Ani som to nejak bližšie nevnímal. Dokonca na naše zápasy chodievalo aj mnoho fanúšikov z Wichity Falls. Tieto mestá sú vzdialené približne 2 hodiny. Celkovo to vyzeralo tak, akoby sme tam už pôsobili dlhšie.“

Ako ste vy zvládli sťahovanie.
„Bez problémov. So sťahovaním nám klub vo všetkom pomohol. Aj nám vybavili ubytovanie u inej rodiny. Tam som býval s jedným americkým spoluhráčom, ktorý mal vodičský preukaz, čo je vlastne nutnosť v USA. Ja som šoférovať ešte nemohol, takže ma vozil na tréningy a ak bolo treba, aj za inými povinnosťami. Rodina bola fajn. Aj oni mali hokejového syna, no ten hral v inom štáte. Častokrát chodievali na naše zápasy nás povzbudzovať. Môžem povedať, že každá takáto rodina, ktorá prejaví záujem ubytovať hokejového hráča, sa aj o hokej zaujíma.“

Koľko divákov chodievalo na vaše zápasy?
„My sme mali malý štadión, kde chodievalo približne 1 200 až 1 500 divákov. Vo Wichite bolo o niečo viac. Tam bol aj väčší štadión, ktorý mohol privítať 8 tisíc divákov. No na naše zápas ich chodievalo približne 2 tisíc. V tejto lige sú však aj tímy s vyššou návštevnosťou a to sa týka aj našej divízie.“

Takže Dallas Stars urobili hokeju dobré meno?
„Môže byť. Ako je známe, Texas je futbalový štát, tam sa neustále rieši stredoškolský alebo vysokoškolský americký futbal. Potom je tam populárny bejzbal, no aj ľadový hokej. Celé Spojené Štáty sú však mimoriadne zamerané na šport a aktívne sa mu venujú.“

Boli ste na zápase Dallasu Stars?
„To som paradoxne ešte nestihol. Mám to v pláne počas budúcej sezóny. Ale bol som na zápase klubu NBA Oklahoma City s Golden State Warriors. To bol skutočne zážitok. V prvej sezóne som bol pozrieť aj zápas klubu MLB Texas Rangers. Otvorili obrovskú novú halu a to bol tiež mimoriadny zážitok.“

Ako ste sa vlastne dostali do tejto súťaže?
„U mňa to bolo trochu zložitejšie. Ja som nebol do tejto ligy draftovaný, no hľadal som možnosť, ako sa tam dostať. Mňa veľmi zaujímala univerzitná cesta a tam sa dá najlepšie dostať cez zámorskú juniorskú ligu. Zúčastnil som sa letného kempu brankárov, ktorý organizoval Ján Lašák. A tam mal jednu prednášku Dávid Hrenák, ktorá ma zaujala. Hokejový zväz organizoval a aj organizuje účasť slovenských hráčov na tzv. Showcase, kde sa slovenskí hráči môžu ukázať rôznym skautom. No práve v tom roku, keď som chcel ísť aj ja, sa to kvôli COVID-19 zrušilo. Rovnako sa zrušil aj hlavný kemp v St. Claude, ktorého som sa mal zúčastniť. Potom sa mi ozval agent Miroslav Semjan, ktorý mi ponúkol možnosť ísť do NAHL. Najskôr to malo ísť pomocou draftu, mal som ísť do Bismarcku, ale to nevyšlo. Všetky tieto komplikácie ma frustrovali. Už som myslel na to, že zostanem v Martine a odohrám tam ešte jednu sezónu, kým sa všetko ukľudní. V auguste 2021 mi ale Miroslav Semjan volal opäť. V klubu Wichita Falls Warriors im vypadol brankár a ak mám záujem, môžem sa prísť ukázať. No práve v tom období tu boli veľké obmedzenia kvôli COVID-19. Priamo do USA som nemohol vycestovať. Najskôr som musel na 14 dní opustiť Schengenský priestor, čo som vyriešil tak, že som vycestoval do Dubaja. Otec tam mal kamaráta, u ktorého som sa na tento čas ubytoval. Odtiaľ som priamym letom bez prestupovania odletel do Dallasu. Predsezónny kemp trval 10 dní a potom mi tréner povedal, že sa im páčim a boli by radi, ak by som tam zostal. V tom čase to bolo všetko rýchle a aj s rizikom. Veď som netušil, či v klube zostanem alebo nie. Ja som to ale chcel vyskúšať a aj rodičia am v tom podporovali.“

Švédsko alebo Fínsko ste neriešili?
„Áno, zaujímal som sa aj o túto cestu. Rozprával som sa o tom aj s Jánom Lašákom, no vzhľadom na to, že som chcel ísť aj na univerzitu, som sa nakoniec rozhodol takto. Je to kvalitná liga, veľa hráčov odtiaľ ide do profesionálnych súťaží, na univerzitu, tak som sa rozhodol, že to aj ja skúsim.“

Plány na budúcu sezónu sú jasné. Ale aká máte ciele do ďalších rokov?
„Chcel by som získať štipendium na nejakej dobre univerzite a tam aj vyštudovať. To znamená minimálne 4 sezóny. Hokej by som chcel ale hrať aj profesionálne a chcem sa tým živiť. Ale to sú už naozaj plány, ktoré siahajú veľmi ďaleko. Človek nikdy nevie, čo ho čaká.“

S myšlienkou zahrať si v NHL sa nezaoberáte?
„Tak ďaleko zatiaľ nemyslím. Bolo by to pekné, ale v NHL sú v kurze vyšší brankári ako ja. Ani ma nikto nekontaktoval ohľadom posledných draftov NHL. Ak sa však ukážem na univerzite, samozrejme sa takejto možnosti vyhýbať nebudem.“

Vráťme sa ešte k vašim hokejovým začiatkom. Od malička ste chceli byť brankárom?
„Áno, mňa to ťahalo do brány prakticky od začiatku. Vždy ma táto pozícia fascinovala. Keď sme hrávali hokej s kamarátmi na ulici, alebo hokejbal, vždy som chcel byť brankárom. Ale na ľade som nezačínal ako brankár. Až keď som mal 6 rokov, tréner Marián Richter mi ponúkol vyskúšať si túto pozíciu. Videl vo mne talent, a tak mi povedal, že ak chcem môžem pri tom zostať. Veď napokon aj môj starý otec Jozef Ďuris bol brankárom, ktorý chytal za Martin.“