Spartak Moskva bol v sezóne 2010-2011 vaším posledným pôsobiskom v kariére. V hlavnom meste Ruska ste strávili základnú časť aj play-off. Aké poznatky ste si z KHL priniesli? „Je to zaujímavá liga (smiech). Je to jednoducho Rusko. S NHL sa to nedá porovnávať. Sú zápasy, trebárs v Petrohrade alebo v Rige, kde prídu krásne návštevy. Ale potom hráte povedzme s Jugrou alebo Nižnekamskom a na hokej príde sotva 3000 ľudí.“

A čo sa samotného hokeja týka? „V Rusku sa viac bráni a aj viac nahráva ako v NHL. Tlak pred bránkou nie je tak enormný. Je to iný hokej. Kto má rád technický hokej, tak sa mu to musí páčiť. Kto by chcel zase viac akčnosti, nech sa pozrie na NHL. 20-tisícové štadióny, veľký záujem už o tréningy. Také niečo v KHL nie je.“

Čo si o lige pomyslíte, keď sa dozviete správu, že Miloš Říha bol v Petrohrade prepustený napriek tomu, že jeho mužstvo vyhrávalo a viedlo celú KHL. „Majitelia tam majú obrovskú moc. Všade rozhodujú peniaze, v Rusku ešte dvojnásobne. Ak tam je človek pri peniazoch, robí si čo chce. Niektoré praktiky sú naozaj zaujímavé (smiech).“

Zažili ste aj vy niečo zaujímavé? „Trebárs vyhadzovanie trénera. Na to, aby to mohli ako-tak vysvetliť, ho poslali k lekárovi. Ten povedal, že tréner má bronchitídu, pritom ja som ho nevidel v živote zakašlať. Potom si zavolali nás hráčov a povedali, že ak začneme dobre hrať, tak sa nevráti. A my sme naozaj začali dobre hrať a on sa skutočne nevrátil. Nemôžem to povedať celé, ešte to malo istú dohru. Ďalšia zaujímavá story sa odohrala na začiatku sezóny. S prípravou sme podľa oficiálnej zmluvy medzi hráčskou asociáciou a ligou mohli začať dvadsiateho štvrtého. My sme však začali o tri dni skôr, tak som sa pýtal manažéra, či s tým nebude problém. „Dámink, to je Rasija. Niet problem,“ potľapkal ma po pleci a usmial sa. Človek sa takým veciam nesmie čudovať, jednoducho to musí zobrať ako fakt. Ja som však rád, že som v Rusku hral a spoznal tam pomery. Niektorí hráči tam zarábajú viac ako v NHL. Nie je to však liga, v ktorej by som chcel stráviť viac času.“

Poďme z Ruska do Ameriky. V nej ste strávili veľkú časť vašej kariéry a na výpočet vašich úspechov by sme  potrebovali osobitný článok. Máte na konte šesť trofejí Georgea Vezinu určených pre najlepšieho brankára ligy. Popri tom aj dve Hartove trofeje pre najužitočnejšieho hráča ligy. Okrem toho mnoho ďalších úspechov vrátane dvoch Stanley cupov. Myslíte, že je dnes reálne, aby nejaký brankár dosiahol niečo podobné? „Martin Brodeur je blízko k tomu. Ak sa nemýlim, tak má 4 Veziny. Ale tie Hartove, to ťažko... . Nikdy nehovor nikdy. Nechcem povedať, že to bola náhoda, ale okolnosti sa tak vyvinuli a mne sa darilo. Hral som v Buffale, ktoré až na spomenutého Mira nemalo dobrú útočnú činnosť. Skôr sa sústredili, aby som ja dobre chytal a aj preto sa o mne viac písalo. Určite sa stane, že to niekto prekoná. Možno však tak o 20 rokov, ale v blízkej dobe nie. Nie je to sranda vyhrať toho toľko (úsmev). Konkurencia je obrovská. Aby brankár vyhral šesť Vezin a dve Hartove... no som zvedavý. Stať sa to môže, to je bez debaty. Je to však veľmi ťažké. Okrem toho, že musí byť dobrý, tak musí mať aj šťastie. Musí zostať zdravý a byť v mužstve, ktoré ho podporí. Isto sa stane, že niekto raz dosiahne niečo podobné, ale skoro to nebude.“

V dnešnej dobe sa nestáva, aby Hartovu trofej získal dvakrát po sebe rovnaký hráč. Takisto aj o ostatné trofeje sa väčšinou „bijú“ iní hráči. Trebárs spomínanú Vezina trophy získalo za ostatných 8 rokov päť rôznych gólmanov. Pri pohľade na tieto skutočnosti príde až neuveriteľné, že vy sám ste ju získali za osem rokov šesťkrát. „Odkedy Hartove trofeje vyhrával Gretzky ako na bežiacom páse, sa o ňu bijú tiež iní hráči. Tiež je tam veľká konkurencia. Crosby, Malkin a ďalší. Človek musí mať aj šťastie. Mimochodom, ja som tiež nebol vždy jasný favorit na Vezinu. Áno, párkrát som to vyhral jednoznačne, ale dvakrát nie. Ani som si vtedy nepripravoval reč, vôbec sa o mne nehovorilo ako o vážnom kandidátovi. Predsa som však bol vyhlásený.“

Ale ďakovnú reč ste museli zvládnuť aj tak. „To áno, musel som poriadne improvizovať.“

Vy a Jaromír Jágr ste považovaný za najväčšie osobnosti českého hokeja posledných vari dvadsiatich rokov. Stretli ste sa spolu v reprezentácii, mnoho zápasov ste odohrali proti sebe v NHL, ale už aj v KHL. „Džegr“ je známy svojimi vtipmi, no neuťahujete si naopak vy z neho narážajúc na to, že vy máte Hartove trofeje dve a on len jednu? „On zas má úžasné štatistiky, bodov spravil množstvo. Keď sa vidíme, tak vždy to sprevádza nejaká srandička. Ale s trofejami sa nemôžeme porovnávať. Pre brankárov je toho viac. Ale ak by hral celú kariéru na slušnej úrovni, tak mohol čosi dosiahnuť aj on a vyhrať toho viac. Samozrejme, žartujem (smiech).“

Čo dodať k Jágrovej súčasnej forme? „To, že bude hrať výborne ma neprekvapilo. Isto mu pomohlo, že má vedľa seba dobrých hráčov. Vlani som ho videl hrať aj v Amerike. Vďaka tomu, že je veľký a dobre korčuľuje je stále výborným hráčom. Ak sa nemýlim, tak je teraz druhý v bodovaní ligy. Je v dobrom útoku so Židlom (Marek Židlický, pozn.) a Plekym (Tomáš Plekanec). Má si to s kým hodiť a aj to mu prospieva.“

Zachytili ste jeho komunikáciu s fanúšikmi na známej sociálnej sieti? „Nie, ja tam nie som. Ale píše sa o tom aj v novinách. Viem, že tam rozoberal rozchod s priateľkou a neskôr aj to, či môže nechať hrať Frolíka proti Kladnu. A videl som aj video, ktoré tam dal, no inak to nesledujem.“

Pokiaľ vieme, k Slovensku máte pozitívny vzťah. Okrem toho, že vaše prvé kontakty s reprezentáciou boli ešte v časoch Československa, tak sa pod Tatry rád vraciate. „Áno, bol som na veľa miestach. Mám pochodené Vysoké aj Nízke Tatry. Na Tále som chodil hrávať golf a spomínam si, že vtedy som sa tam rozprával s pánom Sotákom. Na druhej strane pod  Chopkom som chodil lyžovať, bolo to veľmi pekné. Dokonca som tam aj v lete trénoval, bicykloval a aj hrával squash. Obchodné aktivity som mal aj v Trnave, kde mám dobrého známeho.“

Takže teraz, keďže sa už nemusíte pripravovať a trénovať, vás už na Slovensku neuvidíme? „Tak to nie je. Ak bude vhodný termín, rád si prídem zalyžovať.“

V pár miestach na Slovensku ste pred časom mali predajne s odevami vašej vlastnej značky. To však po čase skončilo. Nie je tajomstvom, že ste na Dominatorovi prerobili. Už sa k tomu nevrátite? „Tú značku si držím, ale teraz sa tým vôbec nezaoberám. Ja som tam bol len investor a ľuďom, ktorí to vzali, sa nepodarilo toho predávať toľko, aby si to zarobilo. Po 10-tich rokoch som to uzavrel. Prerábal som tam milióny. Povedal som si, že to nemá zmysel. Nevidel som svetlo na konci tunela, ale skôr hlbšiu a hlbšiu tmu. Bolo to nepríjemné aj psychicky. Keď som sa v roku 2007 vrátil z Ameriky a pozrel sa na možnosti zlepšenia, neveril som, že som schopný to sám otočiť. Posledný rok bol zlý. Všetko, čo sme mali, sme predávali s výraznou zľavou a predávalo sa to so stratou.“

Ako sme už spomenuli, v Buffale ste boli spoluhráč s Mirom Šatanom. Vraveli ste o ňom ako o špičkovom útočníkovi. Myslíte, že vo vašej ére to bol najlepší Slovák v NHL? „To si nemyslím. Isto však patril medzi troch či piatich najlepších. Na prvom mieste by bol isto Peter Bondra. Proti nemu som odohral najviac. Neviem, koľko mi dal gólov, no určite by bol na prvom mieste on. Potom Pálffy, Demitra. Taký Zdeno Chára bol slávny až v druhej polovici mojej kariéry. Nezabudol som na niekoho veľkého?“

Možno Mariána Hossu, Gáboríka. „Jasné. Mariána by som tam zaradil tiež, výborný hokejista. Ale prvý by bol isto Bondra.“

A čo Gáborík? S ním máte zaujímavý zážitok. Viete, na čo narážame? „Jasné. Šiel som vtedy po puku a dopadlo to zaujímavo. A toto je presne to, o čom som hovoril pri zákroku Cháru na Šatana. Gáboríkovi sa vtedy nič nestalo a ani mne. Keby bývalo došlo k zraneniu, bolo by to celé omnoho horšie. Vykorčuľoval som za pukom, aj som ho chytil. On bol však tiež rozbehnutý a keď sme sa zrazili, našťastie vykopol nohy hore. Keď som videl ako sa to stalo a ako do dopadlo, mal som z toho radosť. Vyzeralo to zaujímavo a som rád, že to dobre dopadlo.“

Aj ste si to s Mariánom potom vysvetlili? „Nie, nemali sme možnosť. Oni hneď odchádzali, už sme sa nestretli. Potom si naši tréneri niečo na túto tému vymenili cez noviny. Bolo to počas môjho posledného roku v NHL, potom sme sa už nestretli.“

Takže to poradie ostáva? Najlepší bol Bondra, potom Demitra, Pálffy, Chára? „Skôr by som povedal, že prvý Bondra a potom všetci ostatní. Peter tam bol po celú dobu čo aj ja, ostatní prichádzali neskôr. Proti nemu som toho odohral najviac. Bol strašne rýchly, vedel presne strieľať. Tých vytúžených 500 gólov dal?“

Áno, podarilo sa mu to v Chicagu a napokon skončil na čísle 503. „Tak áno, ten koniec už mal slabší (smiech). Ale inak dával po 40 gólov, bol to fakt kanonier.“

Po uznanlivých slovách na adresu Petra Bondru sa Dominik Hašek na pár sekúnd odmlčal. Bolo vidno, že nad niečím premýšľa a následne nečakane prezradil. „Ten druhý klub bola Carolina. Pokojne to už môžete napísať,“ povedal. Slávny brankár v tej chvíli pre hokejportal.net prezradil, že okrem Vancouveru Canucks koketoval v lete roku 2012 aj Carolinou Hurricanes. Ako je známe, z plánovaného návratu slávneho brankára do profiligy napokon nič nebolo a Hašek následne ukončil bohatú kariéru.