Šimon Nemec i Adrián Holešinský si zápas v Poprade právom užívali, aj keď sa zhodli, že sa víťazstvo 6:4 pod Tatrami nerodilo ľahko. „Sme spokojní s tým, že si vezieme z Popradu tri body. To sa nestáva každý deň. Podali sme výborný výkon, podržal nás brankár a tak si myslím, že to bol tímový úspech. V prvých dvoch tretinách bolo z našej strany trochu viac chýb, ale v tretej tretine sme sa toho vyvarovali. Dali sme rýchle góly a potom to už išlo,“ hodnotil stále iba 17-ročný obranca Nitry Šimo  Nemec. „V prvých dvoch tretinách nám to nešlo podľa predstáv. Poprad bol aktívnejší a mal aj viac striel na bránu. Hra bola rozkúskovaná najmä vylúčeniami. Potom sme sa v šatni zhodli, že nemáme čo stratiť a tak sme riskovali. Podarilo sa nám výsledok rýchlo otočiť a pridali sme aj ďalšie góly, ktoré nám pomohli vyhrať zápas,“ pokračoval 25-ročný nitriansky útočník Adrián Holešinský, ktorý zaťažil konto súpera dvoma gólmi. Nimi prakticky otočil zápas v priebehu minúty a zavelil k víťazstvu. „Som rád, že mi to tam konečne padlo, pretože som mal pred tým nejaké to zranenie a nebolo to z mojej strany ono. Teším sa, že som svojím výkonom mohol pomôcť tímu,“ skonštatoval.

Holešinský sa v tretej tretine jednoducho zdravo naštval. Čo ho k tomu viedlo? „Chcel som sa ukázať najmä potom, čo som z popradskej lavičky dostal trochu nemilé názory. Bol tam jeden hráč, ktorý v závere druhej tretiny spochybnil moju nomináciu na olympiádu, no nechcem ho menovať. Veď on sa o tom dočíta. Môj odkaz bol jasný, dal som dva góly a cestujem do Pekingu,“ vyhlásil čerstvý olympionik. Áno, je to tak. On i jeho tímový kolega z Nitry Šimon Nemec dostali pred zápasom životnú správu. Stali sa súčasťou slovenského tímu, ktorý pocestuje na olympijské hry. „Každého poteší takáto nominácia, i keď vždy je to 50 na 50. V kútiku duše každý verí, že sa tam dostane. Keď mi to bolo oznámené, tak som radosť neskrýval. Je to určite ďalšia zdravá motivácia do zvyšku sezóny. Nie je totiž nič viac, ako reprezentovať svoju krajinu na takomto fóre. Moja šanca by bola minimálna, keby tam mohli ísť všetci hráči z NHL. Som však rád, že sa môžem ukázať. Je to vec, ktorá sa možno už nikdy nezopakuje,“ tešil sa Adrián Holešinský. „Oboch nás nominácia veľmi potešila, ale počas zápasu sme nad tým veľmi nepremýšľali. Teraz nás už ale čakajú milé povinnosti, aby sme stihli odpísať všetkým kamarátom a rodinám. Je to super pocit. Keď sa oznámilo, že na olympiádu nepôjdu hráči z NHL, tak moja šanca vzrástla a to sa aj potvrdilo. Hokejová verejnosť je možno trochu sklamaná, že na turnaji nebudú najlepší hráči sveta, ale pre nás z Európy je to len výhoda. Máme šancu ukázať sa. Nestane sa každému, aby sa v sedemnástich rokoch dostal na olympiádu, ale myslím si, že na to mám. Keď som sa tam už dostal, tak určite využijem svoju šancu naplno,“ zdôraznil Šimon Nemec.

Menej dôvodov na radosť mal na druhej strane popradský útočník Dávid Bondra. Ten si už čo – to na svetovom fóre odkrútil a možno tajne dúfal, žeby si návratom do rodného mesta mohol vypýtať miestenku v národnom tíme, ako tomu bolo v dvoch sezónach po sebe pred troma, respektíve štyrmi rokmi. Olympiáda to však tentokrát nebude. „Život ide ďalej. Pre mňa by bolo pekné hrať na olympiáde, ale ja som sa vrátil do Popradu hlavne preto, aby som sa sústredil na klubový úspech. Chceme vyhrať titul,“ vyhlásil syn slávneho otca Petra Bondru. Aj preto bol dvojnásobne sklamaný nielen z utorkovej prehry, ale aj ďalších nedávnych nezdarov tímu. „Dostať päť gólov v tretej tretine je veľmi veľa. Takto jednoducho nemôžeme vyhrať. Zápas sme nezvládli. Musíme na to rýchlo zabudnúť, pretože nás o chvíľu čaká ďalší. Všetci sa snažíme a každý chce dať gól. Musíme ich však dávať aj v presilovke a hlavne nebyť zbytočne vylučovaní. Sám som bol za posledné dva zápasy viackrát na trestnej lavici a to nie je dobré,“ sklonil hlavu Dávid Bondra.