Už od malička na seba pútal pozornosť svojim hokejovým talentom. Tá pravá skúška však prišla až po jeho príchode do juniorskej ligy QMJHL, kde si mohol porovnať svoje schopnosti s ďalšími kvalitnými kanadskými rovesníkmi. A od prvého zápasu bolo jasné, že v tomto chlapcovi rastie kvalitný hráč. V tretej juniorskej sezóne zaznamenal 160 kanadských bodov za 71 gólov a 89 asistencií a stal sa najlepším hráčom tejto sezóny. QMJHL bola v tom čase známa ako liga, kde sa zbierajú body o niečo rýchlejšie, ako v iných juniorských ligách, no aj tak to bol špičkový výkon. Mnohí odborníci dokonca považovali Richarda za rovnaký, ako nie väčší talent, akým bol v jeho veku Guy Lafleur. Toho draftovali v roku 1971 z 1. pozície. Jacques Richard sa však draftovou jednotkou nestal.

Napriek jeho enormnému talentu boli náznaky, ktoré jeho kredit znižovali. Niektorí generálni manažéri klubov NHL si neboli istí, či je to ten pravý hráč pre prvý výber. Tréneri, ktorí s Richardom pracovali, naznačovali, že je občas lenivý a musia ho tlačiť do tréningu. Kluby NHL boli však v tom čase konfrontovaní aj s konkurenciou z WHA. Takže záležalo od šikovnosti generálneho manažéra, či dokáže presvedčiť talent, aby hral za jeho klub. O tohto útočníka sa zaujímal klub Quebec Nordiques, ktorý mal tak trochu výhodu v tom, že pôsobil v oblasti, kde Richard vyrastal. Frankofónna kanadská provincia Quebec je známa tým, že sa tam rozpráva po francúzsky. Jacques Richard v čase svojho draftu nevedel po anglicky a tak sa kluby NHL obávali, že aj toto zohrá úlohu v jeho rozhodovaní. Prvý draftový výber v roku 1972 bol určený hodením mincou a túto výhodu získal nový klub New York Islanders. Klub Atlanta Flames si tak mohol vyberať z 2. pozície a boli to práve plamene, ktorí získali Jacquesa Richarda. Museli ho ešte presvedčiť, aby s nimi podpísal zmluvu a tak mu generálny manažér sľúbil, že získa do tímu niekoho z Quebecu. Aby sa tam necítil úplne sám. Bol to nakoniec tréner Bernard Geoffrion, ktorý sa ho ujal a zo začiatku mu vo všetkom pomáhal.

Rozbeh profesionálnej kariéry však nebol optimálny. V prvej sezóne zaznamenal iba 13 gólov a 18 asistencií, v druhej to bolo 27 gólov a 16 asistencií a v tretej 17 gólov a 12 asistencií. Čísla, ktoré sa ani zďaleka nepribližovali povesti, ktorá ho pri drafte sprevádzala. V prvom ročníku dokonca urazený na niekoľko dní opustil tím a vrátil sa domov do Quebecu. To sa stalo potom, čo ho tréner vynechal zo zostavy. Po 3 sezónach v Atlante ho vymenili do Buffala, kde pôsobilo viacero hráčov z provincie Quebec. To ho malo nakopnúť, ale nestalo sa. Niektorí spoluhráči mu vytkli, že do hokeja nedíva všetko a na dôvažok ho ešte aj zatkli za volantom pod vplyvom alkoholu. To ale nebol jediný prešľap. Punch Imlach neskôr vo svojej knihe hovoril o tom, že problémy s pitím mal dlhodobo. V bare si pri jednej bitke zranil ruku a pri inom incidente ho takmer trafila vystrelená guľka. Tieto jeho problémy zapríčinili, že sa v NHL nedokázal presadiť a častokrát pendloval medzi prvým a záložným tímom v AHL. V roku 1980 s ním už predstavitelia klubu Buffalo Sabres stratili trpezlivosť a zmluvu zrušili. Okamžite na to podpísal ako voľný hráč zmluvu s klubom Quebec Nordiques a vrátil sa tam, odkiaľ do veľkého hokeja odišiel.
To bol ten správny impulz, ktorý ho naštartoval. Veľmi mu pomohol aj príchod slovenskej dvojice Peter Šťastný a Anton Šťastný. Častokrát sa s nimi objavoval v útoku a to sa aj prejavilo na jeho produktivite. Po prvýkrát a naposledy zaznamenal v základnej časti sezónu s 50 gólmi (52) a viac ako 100 bodmi (103). Jeden z komentátorov to okomentoval slovami: „Je to jediný hráč s pivným bruchom, ktorý strelil 50 gólov.“ Žiaľ, k týmto výkonom sa už nevrátil. V nasledujúcej sezóne zaznamenal iba 41 bodov v 59 zápasoch a v tej ďalšej odohral v NHL iba 35 zápasov a opäť ho poslali do AHL. V roku 1983, vo veku 31 rokov, s aktívnou kariérou nadobro skončil. Tu by sa príbeh mohol aj skončiť.

Nanešťastie, ten mal smutné pokračovanie. Už počas svojej aktívnej kariéry bol častokrát účastníkom rôznych nočných osláv a po jej skončení sa mu to vymklo spod kontroly. Rozviedol sa, v kartách prehral 150 000 dolárov a kúpil si podiel v jednom bare. Alkohol a kokaín boli jeho každodennou súčasťou. „Na kokaín som si veľmi navykol. Bez neho som nedokázal fungovať,“ povedal neskôr. „Ani neviem, koľko peňazí som na to minul. Ale všetko, čo som zarobil v hokeji, zrazu bolo preč. Mal som veľké dlhy a potreboval som peniaze. Tak som sa rozhodol urobiť niečo veľmi hlúpe.“ Jacques Richard odletel v roku 1989 do Kolumbie, kde plánoval kúpiť kokaín a prepašovať ho do Kanady. Približne 2,8 kg tejto látky, v hodnote 1,8 milióna dolárov, sa pokúsil preniesť do lietadla. Jeden z prítomných policajtov si ho ale všimol a nakoniec ho odsúdili na 7 rokov za mrežami. Odsedel si ale iba 14 mesiacov. Potom sa vrátil domov. Väčšina ľudí by to brala ako príležitosť k zmene. V jeho prípade to ale dlho nevydržalo. V roku 2002 havaroval pod vplyvom kokaínu a v jeho aute sa našlo ďalších 5 gramov tejto látky. Z tejto nehody si odniesol najvyšší možný trest, pretože pri nej prišiel o život. Bolo to deň po jeho 50. narodeninách a túto nehodu spôsobil pri jazde domov zo svojej oslavy.