Koľko času ste potrebovali, aby ste dospeli k tomuto rozhodnutiu?

„Chvíľu mi to trvalo. Bolo to v prvom rade o tom, že som išiel domov za svojou rodinou, za svojimi deťmi. Zároveň som chcel vyskúšať niečo nové a tak som začal s trénovaním detí.“

Môžete to trochu priblížiť?

„Venoval som sa deťom v klube Kurbads, ktorý sídli v Rige. Bola to zábava, nová skúsenosť. V žiadnom prípade to neľutujem, ale pochopil som, aký veľký rozdiel je v tom trénovať ako hráč a aké, keď robíte na tréningoch trénera. Možno to bola jedna z vecí, prečo som sa vrátil napokon späť k hraniu hokeja. Pochopil som, že hrať hokej je zábavnejšie a jednoduchšie.“

Ako sa teda zrodil váš návrat do lotyšskej reprezentácie?

„Ozvali sa mi tréneri z národného tímu. Dali mi najskôr nejaký čas a potom sa ma spýtali, či už mám hlavu opäť nastavenú na hokej a či budem ochotný hrať za reprezentáciu. Po niekoľkých mesiacoch bez hokeja som tak urobil toto rozhodnutie. Aj moja dcéra chcela, aby som hral. Bolo to ťažké rozhodnutie, ale teraz mám opäť čistú hlavu, som šťastný a moje telo sa opäť cíti dobre. Takže som sa rozhodol opäť hrať.“

„Bolo to ťažké, ale v danej situácii správne rozhodnutie. Necítil som sa dobre, nebol som sám sebou. Moja hlava nebola dobre nastavená. Bol som sám, bez rodiny. Chcem však zdôrazniť, že to neznamená, že by bolo niečo zlé s Michalovcami. Vôbec to nebolo o klube alebo o meste. Necítil som sa byť mentálne stopercentný. Moja žena s deťmi nemohli za mnou túto sezónu chodiť tak často, takže to bolo pre mňa veľmi náročné. Rozprával som sa trénermi, členmi tímu. Bolo ťažké takto uprostred sezóny odísť od mužstva, ale cítil som, že pokiaľ nedávam sto percent, tak by to nebolo fér voči mužstvu. Klub musel obetovať veľa peňazí, aby ma zaplatil. A keďže som už nebol takým lídrom ako v minulosti, prišiel som k tomuto rozhodnutiu.“

Kedy ste začali opäť trénovať?

„Bolo to niekedy vo februári. Prvý mesiac, keď som bol doma, tak som sa venoval fyzio a regenerácii, aby som si vyliečil niektoré staré zranenia a cítil sa opäť normálne. Po tom som začal postupne trénovať, chodieval som behať do lesa. Ale bolo to len tak pre seba. Až na konci februára som sa dostal opäť na ľad.“

Plánujete pokračovať v kariére aj v ďalšej sezóne?

„Úprimne, zatiaľ som sa nad svojou budúcnosťou nezamýšľal. Teraz sa koncentrujem na reprezentáciu. Možno ak budem hrať na šampionáte dostatočne dobre, tak sa niekto ozve a požiada ma, aby som za nich hral. Ale ak nie, tak to rozhodnutie o budúcnosti bude ľahké.“

Čo je podľa vás pravdepodobnejšie?

„Tréneri reprezentácie by ma chceli mať na olympiáde, takže ak chcem ísť na olympijské hry, tak musím odohrať ešte aspoň jednu sezónu. Ale všetko sa bude odvíjať od týchto majstrovstiev sveta. Podľa toho, či budem schopný byť lídrom a cítiť sa dobre. Ak nie, tak sa nikto neozve.“

V priebehu sezóny sa viackrát hovorilo o finančných problémoch v Michalovciach.

„Počul som o tom na konci sezóny. Písali mi niektorí chalani. Rovnaké to bolo aj pred rokom, takže verím, že to dobre dopadne. Myslím si, že toto bol práve jeden z dôvodov, prečo sa minulý rok začali všetky problémy.“

Voči vám majú všetko vyrovnané?

„Áno, všetko mi zaplatili.“

V lotyšskej nominácii chýba Renars Krastenbergs, váš bývalý spoluhráč z Michaloviec. Viete prečo?

„Očakáva narodenie potomka. Jeho manželka sa termín posunul z konca mája na prvú polovicu, takže zostal so svojou rodinou.“