Mohli by ste nám na začiatok povedať, ako ste sa dostali do Kanady?
V Kanade sme od roku 1986, kedy sme sa rozhodli emigrovať z Československa. Náš odchod bol podobný mnohým iným. Odišli sme akože na dovolenku do Juhoslávie a tam sme požiadali o azyl. A potom už nasledoval let do Kanady.

Aké boli vaše začiatky v novej krajine?
V mojom prípade to nebolo veľmi ťažké. Práveže naopak. Ja som prišiel do Kanady vo štvrtok a už v pondelok som mal prácu. Akonáhle sme prileteli do Toronta, môj kamarát zo Slovenska, ktorý tam už býval, mi vybavil pracovný pohovor. Ten sa konal v pondelok a už počas tohto pohovoru mi môj nový zamestnávateľ povedal, že ma berie. A pracujem pre neho až dodnes. V samotnom Toronte som bol ale iba 3 roky. Potom som si našiel ešte lepšiu prácu v meste Windsor, kde robím systémového inžiniera pre Ford Company.

Ako ste sa dostali k práci pre klub Windsor Spitfires?
Celé to vlastne trvalo viac rokov. Začalo sa to ešte v roku 1997, kedy som začal robiť redaktora pre slovenský hokejový magazín Hokej. Ten mal v rukách môj kamarát zo Slovenska a on ma požiadal, či by som pre nich nechcel dobiť rozhovory s hráčmi NHL. Samozrejme som súhlasil. Vybavili mi novinársku akreditáciu, ktorú som vlastnil až do roku 2004. Za ten čas som urobil viac ako 50 rozhovorov so samými svetovými hviezdami. Medzi nimi nechýbali samozrejme hviezdy Detroitu Red Wings Nicklas Lidström, Steve Yzerman alebo Brendan Shanahan. Počas tejto práce som sa v novinárskych boxoch stretával s mnohými najvyššími predstaviteľmi NHL a tam som sa stretol aj s Warenom Rychelom. On v tom čase robil skauta pre Phoenix Coyotes. V tom čase trénoval tento klub Wayne Gretzky, ktorému Waren Rychel robil v LA Kings bodyquarda na ľade. Waren pochádzal z Windsoru a sa istý čas sa z nás stali veľmi dobrí kamaráti. V roku 2006 kúpili spolu s Bobom Boughnerom a Petrom Dobrichom klub Windsor Spitfires a oslovili ma s ponukou pracovať pre nich ako európsky konzultant.

Koľko stojí klub v kanadskej juniorskej súťaži?
Nechcem hovoriť o konkrétnych sumách, lebo tú ani neviem. Rychel a jeho spoločníci ho kúpili od talianskeho majiteľa, ktorý k nemu prišiel celkom lacno. Teraz ale cena klubu išla určite vyššie. Veď sme 2-krát za sebou vyhrali Memorial Cup v rokoch 2009 a 2010. Navyše klub má celkom novú hokejovú halu, ktorá má kapacitu 6000 miest na sedenie. Je to úžasný štadión, je to akoby zmenšenina štadiónu hocakého klubu NHL. Je to úplne nový zimný štadión, postavený na zelenej lúke. Hráme v ňom ešte iba 2 roky.

Mesto k tomu prispelo určitou sumou?
Na objasnenie situácie je treba povedať, že tu klub nevlastní štadión, ale vlastní ho mesto. Čiže oni postavili halu a s majiteľmi klubu podpísali zmluvu o jeho využívaní. To je celkom bežná vec v tejto súťaži. Týka sa to aj najkrajšieho štadióna v lige, kde hráva London Knights. Ten má kapacitu 9000 miest a je stále vypredaný. Atmosféra na tomto štadióne je skutočne neuveriteľná.

Aká je vaša úloha v tomto klube?
Ja mám vyhľadávať talenty z Európy, ktoré by prichádzali do úvahy pre náš tím. Zameriavam sa hlavne na slovenských a českých hokejistov, ale samozrejme nevynechávam ani ruských, švédskych, fínskych či nemeckých hráčov. Každý rok sa koná NHL draft a o pár dní neskôr Import draft do CHL. Každý klub môže mať v tíme 2 európskych hráčov. Čiže keď sa stane situácia, ako napríklad u nás tohto roku, keď sa ruský útočník Alexander Koklačev rozhodol zostať v Rusku, musíme nájsť náhradu. Jeho otec sa stal manažérom klubu v KHL, tak logicky chce, aby hral v jeho tíme. Jeho náhradou bude ďalší ruský hráč Vladimir Jonin.

A čo Slováci?
Tento rok to bolo trochu slabšie so slovenskými hráčmi. Možno by sa našli niektorí, ktorých by sme si vedeli predstaviť. Ale my sme mali vyhliadnutých iných hráčov. My sme hľadali do tímu už hotového hokejistu. Ak by som to mohol povedať, hľadali sme superhviezdu. Dôvodom je to, že v roku 2014 by sme chceli zorganizovať turnaj o Memorial Cup v našom meste a aj preto musíme mať v tom roku konkurencie schopný tím. To je aj jednou z podmienok udeľovania právomoci organizovať tento turnaj. Preto sme sa tento rok v import drafte snažili nájsť čo možno najlepšieho hráča, aby sme mali v roku 2014 skutočne kvalitný tím.

O tomto drafte sa hovorí, že už pred ním sú hráč a klub dohodnutí. Draft je len formalita. Je to skutočne tak?
Nie je to celkom tak. Určite je dobré, keď je už klub a hráč ani nie že dohodnutý, ale oboznámený zo záujmom. Môže sa stať, že sa klub a hráč stretnú povedzme počas draftu NHL. Tam si vyjasnia situáciu, prečo ho klub chce a podobne. Ale vždy sa môže stať, že vám ho zoberie v drafte iný klub. Hráči z Českej republiky a Slovenska idú radi za touto možnosťou. Hráči zo Švédska už menej, pretože oni majú kvalitnú domácu súťaž. Je to ale špecifické od hráča k hráčovi.

Ako je to potom s ruskými hráčmi? Veď oni majú doma KHL, MHL A, MHL B... Možností majú naozaj dosť.
Je to podobné ako u ostatných. Je to akoby výstrel v tme. Nikdy nie je zaručené, že hráč príde, kým sa tak skutočne nestane. Ruskí hráči majú teraz naozaj veľa možností. Niektorí možno aj majú strach ísť do nového prostredia, kde obyčajne nevedia komunikovať. Ale ako sa hovorí, odvážnemu šťastie praje. To bol príklad aj Koklačeva, ktorý taktiež keď k nám prišiel, nevedel ani slovo po anglicky. Časom sa ale udomácnil, vyrástol z neho kvalitný hráč a nakoniec bol draftovaný v 2. kole Bostonom Bruins.

Čo je podľa vás rozhodujúce, aby hráč uspel v Kanade?
Ja by som povedal, že najskôr asi povaha. Hráč musí zapadnúť do kolektívu. A samozrejme aj angličtina je dôležitá. To máte ako keď sa vyberiete na dovolenku do cudziny a nepoznáte cudziu reč. Komunikácia je veľmi ťažká, až nemožná. Na druhej strane si ale myslím, že prostredie a ľudia, s ktorými títo hráči prichádzajú do kontaktu, sú fantastickí. Všetko to chápu a snažia sa im pomôcť. Ako príklad môže posúžiť aj Marek Biro. Keď sme ho draftovali, v klube ma požiadali, či by nemohol u nás bývať. Zostal u nás rok a aj preto bol jeho prechod do nového prostredia plynulý. Pre každého hráča, ktorý k nám príde, chceme vytvoriť tie najlepšie podmienky.

Býval u vás aj Richard Pánik?
On nie. Bola aj u neho táto možnosť, ale v záujme jeho rýchlejšieho napredovania v angličtine, sme zvolili iné riešenie. Richard býval v kanadskej rodine.

Ako si spomínate na ich pôsobenie?
Mám na nich len tie najlepšie spomienky. A nielen ja. Ešte teraz ma zastavujú niektorí fanúšikovia a pýtajú sa, ako sa majú obaja Slováci. Obaja tu nechali fantastický dojem. Aj čo sa týka ľudskej stránky. Napríklad sa mi stalo, že jedna rodina by si Mareka Bira vedela predstaviť aj ako manžela ich dcéry. Dobré spomienky má na Richarda aj pani, u ktorej býval. Obaja sú naozaj fantastickí chalani.

Zažili ste v klube nejaké kuriózne situácie s európskymi hráčmi?
Nie. My sme zatiaľ žiadne problémy, alebo kuriozity s týmito hráčmi nemali. Všetko bolo v rámci normy.

Ako to bolo s výmenou Richarda Pánika?
To bol čistý obchodnícky ťah. My sme v tom čase potrebovali získať kvalitného brankára, pretože práve na tomto poste nás najviac tlačila topánka. Takého sme našli v Belleville Bulls. Philipp Grubauer bol však nemecký reprezentant, čo znamenalo, že sme sa aj my museli zbaviť jedného európskeho hráča. Belleville zasa zháňal kvalitného útočníka, čím Richard Pánik vyhovoval. Aj preto ma tak trochu mrzeli negatívne komentáre na slovenských portáloch. S Richardom sme boli veľmi spokojní.

Ako ste prišli k Richardovi Pánikovi?
Okrem tejto práci pomáham aj slovenským tímom, ktoré k nám chodia na vianočné turnaje žiackych kategórií. A práve tam sme v roku 2004 po prvýkrát uvideli v akcii Richarda. Stal sa dokonca najužitočnejším hráčom turnaja. Už vtedy sme vedeli, že ho chceme do tímu. Videli sme v ňom hviezdu. Neskôr sme si ho chceli dokonca pozrieť aj s generálnym manažérom Warenom Rychelom na Slovensku, čo bolo dosť neobvyklé. Tieto kluby totiž nemajú peniaze na rozdávanie a málokedy sa stane, že sa vyberú osobne za hráčom do Európy. My sme tak urobili, ale nanešťastie si práve vtedy Richard poranil koleno, takže sme ho hrať nevideli. Vtedy sme ale zorganizovali miniletelekonferenciu. Waren zavolal svojim hráčom Taylorovi Hallovi a Ryanovi Ellisovi, ktorí si potom pohovorili s Richardom Pánikom.

Marek Biro a Richard Pánik vraj vedia o Taylorovi Hallovi istú zaujímavosť. Prezradíte nám o čo ide?
Taylor Hall je z polovice Slovák. Jeho mama je dcéra slovenských rodičov. Pamätám sa, keď som Taylora Halla po prvýkrát stretol na našom starom štadióne. Sedel pred tréningom v hľadisku a keď som išiel okolo neho, tak som sa pri ňom zastavil. Predstavil som sa a počas rozhovoru prišla reč aj na krajinu môjho pôvodu. On sa mi potom s hrdosťou pochválil, že aj on je istým spôsobom Slovák. Jeho mama pochádza zo Slovenska a ešte stále vraj používa priezvisko Štrbová.

Aké máte skúsenosti s hráčskymi agentmi?
Skúseností je dostatok. Agent sa vždy snaží predať svojho hráča, čo je logické,. Je to akoby predavač áut, ktorý svoj tovar neustále vychvaľuje. On vás musí presvedčiť, aby ste si jeho auto kúpili. Samozrejme je pre nich oveľa ľahšie predať špičkového hráča, ako priemerného.

Hrali ste aj vy niekedy súťažne hokej?
Ja som hrával hokej za Lokomotívu Rača. Tréningy sme mali na starom štadióne Slovana Bratislava. Ešte teraz si pamätám, ako sme chodievali na tréningy trolejbusom. Trénoval ma Rudolf Šmelko. Potom som sa ale musel rozhodnúť, či chcem hrať hokej, alebo študovať. Rozhodol som sa pre štúdium, čo možno aj trošku ľutujem. Ale nikto nevie, ako by sa potom odvíjal môj život. Film sa už nedá pretočiť a začať odznovu.

Stále sledujete hokej na Slovensku?
Samozrejme. Aj vďaka Hokejportalu som stále v obraze.