V najlepšom hokejovom veku ste zavesili hráčsku kariéru na klinec v Petržalke. Čo sa vám stalo?

"Moja kariéra oficiálne skončila po ZOH 2010 vo Vancouveri. Hranie za Petržalku bolo iba zo zábavy. O stopku sa mi postarali komplikácie s chrbtom a jeho následná operácia."

Vždy ste poškuľovali po pruhovanom drese a píšťalke?

"Chcela som prostredníctvom niečoho ostať v hokeji. Vyšlo to teda na rozhodovanie stretnutí."

"Nikdy som po tejto profesii netúžila. Ako hráčka som si veľmi nevšímala rozhodcov."

Začali ste hneď po aktívnej činnosti?

"Teoreticky áno."

Každý musí odniekaľ štartovať. Váš prvý ostrý štart si kde na vás počkal?

"Ak si dobre spomínam, prvýkrát ma nominovali na ženský súboj, ktorý sa uskutočnil v Topoľčanoch."

Na domácej scéne pravidelne pískate ženskú ligu?

"V dôsledku toho, že ma posielajú do vyšších súťaží, v súčasnosti viac navštevujem zápasy mužov. Občas ale musím pracovať aj popri ženách."

Zápasy v Humennom a Topoľčanoch sú prvou skúsenosťou s mužskou súťažou?

"Áno, čo sa týka Slovenskej hokejovej ligy. Ale začínam sa angažovať už i v druhej lige."

Prevládalo napätie z možného zlého posúdenia napríklad vylúčenia?

"Cítila som zvýšený tlak, ale nešlo o to, na čo ste sa pýtali. Na pleciach som mala veľkú zodpovednosť, ale aj znepokojenie, ako ma budú brať, keďže som žena. Napokon som zistila, že to nebolo až také hrozné." 

Bolo to odlišné ako pri ženách?

"Toto by som rozdelila na dve skupiny. Keď to porovnám trebárs so zápasom Kanady a USA, tak nejde o veľké rozdiely v práci rozhodcu. Iné je to však z fyzického hľadiska. Muži sú robustnejší a rýchlejší."

"Nemusela som niečo také riešiť."

Nebola tam ani snaha ovplyvniť vás?

"Nie."

Je s nimi náročnejšia komunikácia oproti rovnakému pohlaviu?

"Nenastal žiadny kritický stav, ktorý by si to vyžadoval. Myslím si, že sú to hokejisti, ktorí majú možnosť posunúť sa do extraligy a robia na tom. Koncetrujú sa na vlastné výkony a nemyslia na zbytočné diskusie. Samozrejme, sú ťažšie stretnutia, ale už jeho vývoj naznačuje, akým smerom sa bude uberať."

Budeme vás vídavať častejšie na prvoligových ľadoch?

"Do februárového odchodu na olympiádu by som ešte mala absolvovať nejaké duely. Po návrate z Číny neviem, čo bude. Pomaly sa obzerám po konci i pri tejto robote. Rozmýšľam tak preto, lebo ako medzinárodná rozhodkyňa som už dosiahla maximum. Vyššie sa už nemám kam dostať. Doma by som potom chcela pokračovať pri rozhodovaní detských súbojov. Verím, že sa stretnem na ľade so synom. Jednoducho pôjde už len o sporadické pískanie."

ZOH sú za dverami. Tešíte sa na svoju druhú účasť vo funkcii rozhodkyne?

"Ešte nevieme, či sa tam dostaneme. Podstatné bude, keď prekročíme čínske hranice. Potom to už bude fajn a v každom prípade sa na to teším."

S ich usporiadaním to vyzerá všelijako. Pripúšťate aj alternatívu, že do Pekingu nakoniec nevycestujete?

"Pred pár dňami som sa ani nad tým nepozastavovala, žeby sa to mohlo stať. Lenže čoraz viac ľudí hovorí o tom, že sa majú konať rokovania k tejto otázke. O to viac som prekvapená, pretože sa zúčastňujem mítingov IIHF, a tam o tom nebola zmienka."

Pred štyrmi rokmi v Pjongčangu ste mali obavy z rozhodcovského mikrofónu. Teraz vám už nič nenaháňa strach?

"Tento rok nám pribudnú kamery (úsmev). Aj ten mikrofón v Pjongčangu som prežila. Momentálne je môj strašiak koronavírus. Dúfam, že ma neoberie o turnaj."