Ako ste sa vlastne dostali do Luxemburska?

„Na Slovensku som hrával za Martin a Banskú Bystricu v I. SNHL počas štúdia na vysokej škole. V roku 1992 som po ukončení štúdia odišiel do Luxemburska. Pôvodne na dovolenku. Stretol som sa tam s krajanom Ivanom Oškom, ktorý bol vtedy trénerom Tornada Luxembourg. Dohodli sme sa, že odohrám za Tornado niekoľko zápasov a potom sa vrátim domov... Z niekoľkých zápasov však bola nakoniec celá sezóna. Dostal som zaujímavú ponuku na trvalú prácu ako tréner aj hráč. A tak som nakoniec zostal. Som veľmi šťastný, že som sa mohol zúčastniť tejto cesty, ktorá viedla k pozdvihnutiu luxemburského hokeja. Je to úžasná krajina a bol som veľmi prekvapený, koľko nadšených hokejistov sa v nej nachádza.“

Do Luxemburska ste odišli v roku 1992, ale krajinu ste začali reprezentovať až v roku 2004. Čo všetko tomu predchádzalo?

„S veľmi mladými hráčmi som začínal úplne od začiatku. Keď dosiahli úroveň U18 a U20, prihlásilo sa Luxembursko prvýkrát na MS juniorov a prvýkrát sme v tretej divízii do osemnásť rokov získali bronzovú medailu. Potom už to išlo. Premiérovo sme sa prihlásili na MS seniorov a následne prišla ponuka od luxemburskej federácie: „Poznáš všetkých hráčov a vieš to s nimi, nechceš si s nimi aj zahrať?“ Bola to zaujímavá výzva, dovtedy som to tak vôbec nevnímal. Ale nakoniec som sa rozhodol, že to skúsim. Požiadal som o luxemburské občianstvo a tým som ako 34-ročný odštartoval svoju reprezentačnú kariéru. A vôbec to neľutujem. Je to úžasný pocit hrať na majstrovstvách sveta s hráčmi, ktorých ste sami vychovávali. Debutoval som na MS 2005 v Mexiku, kde sme získali bronzové medaily. Dokonca som bol vyhlásený za najlepšieho útočníka turnaja. A práve v tom roku sme si so spoluhráčmi povedali, že raz vyhráme zlato. Trvalo to síce niekoľko rokov, ale nakoniec po niekoľkých bronzových a jednej striebornej medaile, sa nám to podarilo.“

„Bol to pre nás veľmi úspešný turnaj, pretože sme práve vtedy prvýkrát vyhrali divíziu a získali zlaté medaily. Po tomto úspechu som sa rozhodol ukončiť reprezentačnú kariéru a som veľmi rád, že som si mohol zahrať aj so svojím starším synom Thierrym, čo je v hokeji výnimočné.“

Tých vašich spoločných turnajov za Luxembursko však bolo oveľa viac.

„Áno. Prvýkrát sme spolu hrali na majstrovstvách sveta v roku 2011. Bolo to v Južnej Afrike a vo svojom prvom zápase za reprezentáciu proti Turecku strelil Thierry štyri góly. Asistoval som mu na ne. Až do roku 2017 sme tak spolu boli stabilnou súčasťou reprezentácie. S druhým synom Markusom, ktorý je od Thierryho o 10 rokov mladší, sme spolu stihli odohrať len jeden exhibičný zápas. Nastúpili sme všetci traja v jednom útoku a na záver zápasu sa Markusovi podarilo dokonca streliť svoj prvý gól v seniorskom hokeji.“

Špecifikom majstrovstiev sveta nižších divízií je, že počas nich narazíte na rôznych exotických súperov a hráte hokej v krajinách, kde je len okrajovým športom.

„Áno, vďaka hokeju som navštívil krajiny, kam som si nemyslel, že sa niekedy dostanem. Ako hráč alebo tréner som sa s hokejom pozrel do Mexika, Južnej Afriky, na Nový Zéland, ale aj do Kirgizska. Z tých bližších destinácií sme boli napríklad na Islande, v Írsku, Španielsku, Turecku, Bulharsku a tiež v bývalej Juhoslávii. Každá destinácia mala svoje zvláštnosti. Napríklad v Mexiku sme hrali v nadmorskej výške 2200 m n. m., na Novom Zélande bol štadión pri pláži a v Istanbule zas vedľa starobylých hradieb. Keď som bol tento rok s U18 v marci na MS na Islande, tak sa hralo v Akureyri a vonku bolo -22°C. O mesiac neskôr sme zase so seniormi cestovali na opačný koniec sveta do Kapského Mesta v Juhoafrickej republike, kde bolo +28°C.“

Posúva sa luxemburská reprezentácia výkonnostne nahor?

„Určite áno. S dvadsiatkou sme za posledné tri roky dvakrát získali striebro. U seniorov ide úroveň tiež nahor. Máme už dobrý mládežnícky základ, z ktorého sa dá postaviť dobrý tím. Chlapci sú zapálení a niektorí hrajú v mládežníckych súťažiach vo Fínsku, Švédsku, Rakúsku a Nemecku. Keď si spomeniem na to, že keď sme začínali, tak sme niekedy mali problém postaviť reprezentačný tím… Mali sme len 130 registrovaných hráčov vo všetkých kategóriách. A dnes ich máme 700, z toho je 250 seniorov. A predstavte si, že už dva roky máme dokonca aj ženské hokejové družstvo.“

„V krajine sú tri zimné štadióny. Dva sú v hlavnom meste Luxembourg a jeden v Beauforte, ktorý je približne 40 km od Luxemburgu. V krajine sú tri hokejové kluby, ktoré hrajú dlhodobé súťaže. Beaufort hrá v prvej belgickej lige. Tornado Luxembourg hralo v tretej francúzskej divízii a tento rok prvýkrát v histórii postúpilo do druhej francúzskej divízie, ktorá je už poloprofesionálna. Huskies Luxembourg je mládežnícky klub, ktorý hrá vo francúzskych divíziách v mládežníckych kategóriách. Založili sme aj našu národnú ligu LHL, v ktorej medzi sebou súťaží dvanásť tímov v dvoch rôznych divíziách. Aj divácky záujem stúpol. Na ligové zápasy Tornada alebo Beaufortu chodí bežne 400 až 500 ľudí a na zápasy reprezentácie býva štadión beznádejne vypredaný.“

Aká je vaša súčasná pozícia v luxemburskom hokeji?

„Ako hlavný tréner som zodpovedný za reprezentáciu do dvadsať rokov a som aj asistent pri seniorskej reprezentácie, kde sa hlavne snažím pomáhať mladším hráčom pri prechode z juniorskej kategórie medzi seniorov. V luxemburskej LHL vediem tím Hurricanes, ktorý nastupuje v prvej divízii.“

Trénovanie pritom nie je vaším primárnym zamestnaním. Čomu sa teda profesijne venujete?

„Zrejme patrím k málo ľuďom, ktorí si môžu povedať, že práca je ich koníčkom. Vyštudoval som pedagogickú fakultu – za učiteľa telesnej výchovy. Takže som si vždy túžil nájsť prácu, ktorá je spojená so športom. Pracujem ako športový monitor.“

Čo táto práca obnáša?

„Prostredníctvom športu pomáham ľuďom, ktorí sa ocitli na nesprávnej životnej ceste. Práve šport je podľa mňa najmä pre tých, ktorí majú v živote problémy a často sa dostanú aj na nesprávnu cestu, tým, čo im môže pomôcť znovu nájsť seba samých.“

Aký je život v Luxembursku?

„Je to malá krajina s približne 670 000 obyvateľmi a hovorí sa tu štyrmi jazykmi: luxembursky, nemecky, anglicky a francúzsky. Zaujímavosťou je, že takmer polovica obyvateľov sú cudzinci. To tiež vytvára čaro tejto krajiny. Ľudia sú k sebe tolerantní a je úžasné vidieť, že nie je nič zvláštne na tom, ak sa pri stole v reštaurácii rozpráva viacerými jazykmi. Deti sú od malička zvyknuté na tento multikulturalizmus.“

Ako často sa dostanete domov na Slovensko?

„V minulosti som chodil častejšie, hlavne kvôli rodičom a bratovi. Ale aby som bol úprimný, doma sa už cítim tu v Luxembursku. Mám tu rodinu a svoje zázemie. Samozrejme, že sa vždy rád vraciam na Slovensko, ale už nie tak často ako predtým.

MAL BLÍZKO K ABSOLÚTNEMU REKORDU

Na turnaji divízie III v roku 2005, ktorý sa hral v Mexiku, mal Róbert Beran v štyroch zápasoch impozantnú bilanciu 12 gólov a 15 asistencií. S 27 kanadskými bodmi sa dokonca zaradil na tretie miesto najproduktívnejších hráčov majstrovstiev sveta v celej histórii. Ak počítame turnaje všetkých divízií konaných pod hlavičkou IIHF, tak lepší boli len Estónec Andrej Makrov (28 bodov v 5 zápasoch, turnaj divízie II v roku 2010) a Mexičan Adrian Cervantes, ktorý na rovnakom turnaji ako Beran získal tiež 27 bodov, pričom strelil o päť gólov viac. „Pamätám si, že v zápase proti Arménsku, ktorý sme vyhrali 38:3, nás tréner najskôr ani nepostavil s tým, že nás bude šetriť na ďalšie zápasy. Keď sme však prehrávali 0:1, zmenil názor a nastúpili sme. V zápase proti Mexiku som sa zase zranil a odohral z neho len polovicu. Takže, ak by som odohral naozaj štyri celé stretnutia, mohlo byť tých bodov ešte teoreticky o niečo viac,“ priblížil Beran.