Prekliatie výnimočných
Z času na čas sa v NHL objavia hráči, ktorí dostanú nálepku „generačný talent“ ešte skôr, ako po prvýkrát vykorčuľujú na ľad v drese niektorého z klubov tejto súťaže. Takíto talentovaní hokejisti na seba priťahujú množstvo pozornosti, zvlásť v hokejom pobláznenej Kanade. No ich nesporný talent so sebou prináša aj temnú stránku.
Prakticky každý výnimočný talent, nielen z hokejového prostredia, sa s tým už stretol. Rodičia a príbuzní protihráčov, ba dokonca aj spoluhráčov, neraz dávajú najavo svoju nevraživosť voči takýmto hráčom. Či už sú to rôzne verbálne útoky, prípadne aj fyzické, pre mladého človeka, ešte vo veku dieťaťa, sú to však ťažké chvíľky. Stretávame sa s tým všade. Stačí si zájsť aj na niektoré slovenské zimné štadióny, kde sa hrajú zápasy tých najmladších vekových kategórií. Správanie niektorých hokejových rodičov je v niektorých prípadoch doslova nepochopiteľné. Každý tak trochu dúfa, že práve ten jeho syn alebo dcéra budú superhviezdy. To je pochopiteľné. Horšie je, ak na to títo ich potomkovia očividne nemajú. Akonáhle sa objaví niekto, kto je výrazne lepší, nedokážu to spracovať.
Vedel by o tom rozprávať napríklad aj Sidney Crosby. Ten to dokonca aj verejne priznal, keď sa krátko po drafte pre televíziu CBS priznal, že sa s týmto negatívnym prejavom viackrát musel popasovať. Ako každý kanadský talent sa aj on zúčastňoval mnohých turnajov. Mnohokrát pocítil na vlastnej koži, že prevyšovať ostatných so sebou prináša aj riziko. Protihráči sa ho viackrát pokúšali úmyselne zraniť. Počas prestávok medzi zápasmi bol cieľom rôznych verbálnych útokov, čo zašlo až tak ďaleko, že radšej na sebe nenosil svoj dres, len aby ho nespoznali. To bol vlastne aj dôvod, prečo sa na jednu sezónu presťahoval do USA. Tam pôsobil na známej hokejovej škole Shattuck-Saint Mary's Boarding School a svoj tím doviedol až za titulom. V 57 zápasoch zaznamenal 162 bodov za 72 gólov a 90 asistencií. Potom už nasledoval draft do juniorskej súťaže QMJHL, kde už bolo prostredie o niečo prijateľnejšie. Aj keď súperi mu naďalej nič nedarovali.
Wayne Gretzky už ako malé dieťa v hokeji vysoko prevyšoval o niekoľko rokov starších hráčov. A aj on sa musel potýkať s podobnými prejavmi. Nielen od iných hráčov, častokrát to boli aj fanúšikovia na tribúnach, čo boli vo väčšine prípadov opäť rodinní príslušníci iných hokejistov. Už ako šesťročný hrával zápasy, v ktorých sa objavovali hráči vo veku 10 až 12 rokov. Prakticky nikdy nehral so spoluhráčmi v rovnakej vekovej skupine. Starším hráčom sa to veľmi nepáčilo, veď kto by si chcel priznať, že o 6 rokov mladší krpec je lepší? Neustále sa snažili mu hru čo najviac skomplikovať a to aj nečestnými prostriedkami. Gretzky to už ako dospelý komentoval slovami: „Stal som sa akousi celebritou v malom meste, číslo 1 medzi všetkými. A tí ma buď milovali, alebo neznášali.“ Tí čo ho neznášali, to neváhali dať najavo. Pri každom jeho góle ho vypískali, čo tak mladý chlapec ešte nedokázal poriadne spracovať Častokrát po úspešnom zápase to neboli slzy radosti, ale slzy smútku, ktoré mal na tvári. Sú s tým spojené aj rôzne historky.
Jeho otec Walter Gretzky spomínal na tieto časy s nevôľou, pretože to podľa neho zachádzalo až do extrémov. Ako 10-ročný zaznamenal neskutočných 378 gólov a 139 asistencií v jednej sezóne. To sa ale mnohým rodičom jeho spoluhráčov nepáčilo. „Niekoľko rodičov ho neustále inzultovalo,“ spomínal neskôr Walter Gretzky. „Sťažovali sa trénerom, že dostáva príliš veľa času na ľade, na úkor ich detí. Niektorí z nich dokonca vysedávali na tribúne a zapisovali si každé naskočenie na ľad od Wayna a od ich vlastných detí. Akonáhle zápas skončil, tento zoznam priniesli trénerom.“
Ďalšia historka je známa z roku 1974, keď mal Wayne Gretzky 13 rokov. To už bol pomerne slávny, veď novinové články si o ňom mohli fanúšikovia prečítať už v roku 1971, keď mal 10 rokov. Na turnaji v Quebecu bol žiadaným artiklom a nejeden fanúšik chcel mať doma suvenír s jeho podpisom. A nielen to. Počas prvého zápasu zrazu zmizli všetky jeho hokejky. Osoby prítomné na tribúnach si ich jednoducho zo striedačky zobrali.
S podobnými incidentmi musel naučiť žiť. Určite to bolo nepríjemné, ale na druhej strane ho to aj psychicky zocelilo. Už ako profesionál sa takisto potýkal s nevraživosťou publika a protihráčov, no už to nebral tak vážne. A postupom času si svojim hokejovým umením čoraz viac získaval rešpekt, takže aj tí hokejisti, ktorí proti nemu hrali, ho brali ako celebritu.
Rubrika: NHL
71 prejsť na diskusiu