Vyše tridsaťročné čakanie ste ukončili slávnostným prestrihnutím pásky. Napadlo vám, že sa toho niekedy dočkáte vo svojom rodisku?

"V meste bol úmysel postaviť štadión, ale to už bolo poriadne dávno. Keď som sem raz za čas prišiel, bola tu iba jama. V minulosti bolo niekoľko pokusov o zrod haly. Avšak vždy to zlyhalo na finančných prostriedkoch. Teraz to už vyšlo. Chalani z mesta to dokonca prirovnali k Stanley Cupom, ktoré som získal. Taktiež sa mi to podarilo na tretíkrát. Rovnaký počet potrebovala táto aréna, aby vyrástla. Musím však zložiť poklonu. Je to pekný stánok a teším sa, že som bol súčasťou jeho otvárania."

"V súčasnej dobe nad tým nerozmýšľam. Po rokoch dostala prednosť rodina a s ňou si užívam voľný čas. Nebudem tajiť, že mám v pláne podniknúť spoluprácu s Chicagom. Samozrejme, je predčasné robiť závery. Všetko sa ukáže časom, či to bude vznik novej cesty v mojom živote." 

Tento víkend vás čaká akcia v rámci All Stars Tipsport ligy. Vy a Marián Gáborík ste si vybrali hráčov do svojich tímov. Podpichujete sa tesne pred štartom?

"Máme spoločné bývanie a dokonca sme boli s manželkami na plese. Okrem toho sme si písali s Rišom Lintnerom, keďže už poznáme zostavy oboch mužstiev. Verím, že môj káder bude lepší, aby som sa tešil z víťazstva (úsmev)."

V Trenčíne sa nacvičovala streľba spod strechy štadióna. Váš brat Marcel všetky puky nasmeroval do brány. Pochválili ste ho za presnú mušku?

"Neostáva mi nič iné, len s tým súhlasiť. Skutočne to zakončoval výborne. Potešilo ma to, ale zároveň aj prekvapilo, nakoľko to nie je jednoduché trafiť sa do bránky zo vzdialenosti 75 metrov. Marcelovi som povedal, že som zvedavý na jeho výkon naostro, keď bude vypredané hľadisko a všade televízne kamery. Každopádne to bude atraktivita pre fanúšikov." 

Neoficiálne vám kariéra skončila po sezóne 2016/17 v drese Chicaga Blackhawks. V súčasnosti ste vedený ako hráč Arizony Coyotes. Pripravujete oficiálnu bodku za aktívnou činnosťou?

"Štyri roky som sa trápil s kožným ekzémom. Niekedy to boli neznesiteľné bolesti buď hneď po zápase, alebo na druhý deň pri zobúdzaní. Povedal som si dosť a nevidel som zmysel v tom, aby som do seba tlačil lieky. Nestálo mi to za to. Teraz vyzerá byť všetko v poriadku, no je však isté, že sa k hokeju nevrátim."

"Na toto neviem odpovedať. Doteraz sme napríklad nevedeli, čo to je zimná dovolenka. Párkrát sme si boli zalyžovať a už asi pol roka sa venujeme boxu, takže možno prejdeme k inému športu (úsmev). Začali sme robiť veci, ktoré sme nepoznali, ale môžem potvrdiť, že nás to napĺňa."

Niektorí členovia vašej generácie sa aktívne angažujú pri slovenskej reprezentácii. Uberiete sa tiež týmto smerom?

"Miro Šatan ma už dávnejšie kontaktoval ohľadom tejto otázky. Nemohol som to akceptovať, pretože mi ešte plynie kontrakt v zámorí. Keď vyprší, potom môžeme na túto tému hovoriť. Ťažké je však predvídať, ako to bude vyzerať budúci rok. S väčšou časťou chalanov sa stretnem na exhibícii v Trenčíne, ale nepracujeme s ničím konkrétnym."

Ak by sa to predsa len stalo, ktorej sfére by ste sa chceli venovať?

"Naozaj netuším. Niečo sme si s Mirom povedali, ale v tejto chvíli je predčasné o tom polemizovať."

Najpamätnejší okamih kariéry?

"Jednoznačne zisk prvého Stanley Cupu, ktorý mi predtým dvakrát po sebe unikol. Samozrejme, nesmiem zabudnúť ani na titul z roku 1997 s Trenčínom. V osemnástich rokoch vyhrať domácu ligu je obrovskou vzácnosťou a skúsenosťou."