V súčasnosti pôsobíte v klube USHL Sioux City Musketeers, kde ste vlastne boli aj v druhej polovici predchádzajúcej sezóny. Riešili ste v lete aj nejaké iné možnosti?
„Dá sa povedať, že som tu druhú sezónu. Predtým som tu bol iba mesiac, teraz som tu od začiatku. Ja som tu ale veľmi spokojný. Myslím si, že je to dobrá organizácia a túto sezónu máme aj kvalitný tím. Všetko čo sa týka hokeja, tu funguje perfektne.“

Ak by ste porovnali tím z predchádzajúcej a súčasnej sezóny, čo sa zmenilo?
„Zostalo asi 10 hráčov z poslednej sezóny. Tí čo odišli, tvorili kostru prvých dvoch pätiek. Ale chalani, ktorí zostali, majú takisto vysokú kvalitu. Máme veľmi dobre vyskladaný tím. Sú tu aj mladí chlapci a aj oni sa chytili. Mali sme síce viac hráčov zranených, ale aj tí sa už dali do poriadku, takže môžem byť aj z tohto pohľadu spokojný.“

Aktuálne ste na 2. mieste v tabuľke západnej konferencie. Čo chýba k tomu, aby ste sa posunuli ešte vyššie?
„Práve tento víkend hráme proti Fargu, ktorí sú na prvom mieste. Oni majú tiež veľmi kvalitný tím. Chalani mi hovorili, že tento klub v podstate ani nemal slabú sezónu. Chceme hrať v každom zápase lepšie a lepšie a veríme tomu, že ďalšie body budú pribúdať.“

Ako je vo vašom tíme nastavená brankárska pozícia?
„Na začiatku sezóny nám tréner povedal, že by nás chcel striedať na každom zápase. Ale po niekoľkých zápasoch sme sa dohodli, že väčšinou budem chytať ja. Takže jednotka a dvojka je teraz nastavená. Chodí k nám ale aj mladý brankár, ročník 2007, ktorý je taktiež šikovný. Teraz je to nejakým spôsobom dané, ale tréner sa snaží nás všetkých prestriedať.“

Do podvedomia fanúšikov ste sa dostali hlavne vďaka výkonom na posledných MS 18. Vraciate sa ešte občas k tomuto turnaju?
„Určite to bol pre mňa nezabudnuteľný zážitok. Ja som už síce na medzinárodnej úrovni odohral množstvo zápasov, ale toto boli prvé majstrovstvá sveta. Bol to pre nás veľmi dobrý turnaj, ktorý dal každému hráčovi množstvo zážitkov a skúseností, vďaka ktorým sa môže posunúť ďalej. Rád na to spomínam.“

Ktoré momenty vám zostali v hlave?
„Ťažko vybrať jeden konkrétny moment. Z toho prvého štadióna by som asi vyzdvihol zápas proti Fínsku. To bolo niečo neskutočné. Vďaka tomu sme postúpili do bojov o medaily. Pre mňa bol aj ohromný zážitok hrať pred vypredanou halou zápas proti Kanade. Mal som taký pocit, akoby takmer na 100 % boli v hľadisku iba slovenskí fanúšikovia. Tí nám vytvorili výbornú atmosféru. Niektorí z nás tam mali aj rodinných príslušníkov. Bolo to krásne. Tá najhoršia spomienka sa viaže na posledný gól, alebo posledné minúty zápasu proti Kanade. Boli sme veľmi blízko medaily, ale nakoniec sa to otočilo. Ten zápas nám dal hrozne veľa. Okrem iného nám ukázal na čom máme popracovať a že zápas sa hrá celých 60 minút.“

Vnímali tieto majstrovstvá aj vo vašom klube?
„Áno. Počas celého turnaja som mal odozvu od spoluhráčov. Dokonca pred zápasom proti Fínsku ma dali aj na Instagram ako hlavnú upútavku. Tieto zápasy sledovali a aj mi povedali, že som sa im herne veľmi páčil.“

Máte z tohto turnaja aj nejaký suvenír?
„Ja si z každého turnaja odkladám visačky na krk, ktorými sa prezentujeme. Mám aj puky za hráča zápasu, ktoré sme si odovzdávali v šatni. Tie mám myslím že tri. Ešte mám odložené aj hodinky, ktoré sme dostali na konci turnaja spolu s Daliborom Dvorským a Maximom Štrbákom za najlepšieho hráča tímu na danej pozícii. Ja nezvyknem od niekoho pýtať dres alebo hokejku na pamiatku. Mám ešte aj spoločnú fotku, kde sme všetci hráči podpísaní. A ešte aj nejaké podpísané kartičky od chalanov, čo sme spolu hrali v projekte osemnástky.“

Myslíte si, že sa tieto výkony podpísali pod pozvánku na letný kemp klubu NHL Montreal Canadiens?
„Z klubu sa na mňa chodili pozerať, aj keď som hral v projekte za osemnástku. O tej pozvánke som sa nakoniec dozvedel až počas draftu, hneď po poslednom výbere. S Montrealom Canadiens som komunikoval prakticky počas celej sezóny. Tie majstrovstvá tomu určite pomohli. Po ich skončení sa zrazu objavilo viacero ponúk.“

Ako sa vám tam páčilo?
„Bola to moja prvá skúsenosť s NHL. O tom asi sníva každý malý hokejista. Snažil som si to užiť, ale bolo to náročné. Mali sme tam ťažké tréningy. Bola to veľmi dobrá skúsenosť.“

Myslíte si, že sa niečo také zopakuje?
„Po skončení kempu som dostal veľmi dobré spätné reakcie. S týmto klubom aj stále komunikujem. Verím tomu, že sa mi to v budúcnosti podarí zopakovať. Komunikujem ale aj s inými organizáciami, pre ktoré som vyplňoval aj rôzne dotazníky.“

Keďže ste odišli do USHL, znamená to, že sa chcete v budúcnosti zamerať na niektorú univerzitnú súťaž NCAA?
„Áno, to bol môj cieľ. Už som aj podpísal dohodu s univerzitou z Arizony. Tam by som sa mal presunúť už v budúcej sezóne. Je to tzv. nezávislá škola I. divízie, ktorá neustále napreduje. V budúcej sezóne by mali hrávať zápasy proti tímom zo súťaže Big Ten. Takže si myslím, že v budúcej sezóne ma čakajú kvalitné zápasy.“

Prečo ste sa rozhodli práve pre túto školu?
„Bol som si to tam obzrieť a mal som možnosť vidieť aj tréning. Myslím si, že ani tak nezáleží na divízii, kde daný tím hrá. Dôležitejšie sú podmienky, ako napríklad tréningový proces, ale aj samotné zázemie, kvalita šatne a podobne. Navyše v tej istej hale hrá svoje zápasy aj klub NHL Arizona Coyotes. Majú tam aj tréningy, takže budem môcť sledovať aj týchto hráčov. Aj takto sa môžem dostať do kontaktu s NHL, čo mi môže len pomôcť. Bude ale záležať odo mňa, ako budem makať a ako sa mi bude dariť. Odchádza im však brankár, takže by sa tam pre mňa mohol otvoriť priestor. Určite neľutujem, že som sa takto rozhodol.“

Vyzerá to tak, akoby univerzitné súťaže v zámorí naberali na popularite medzi slovenskými hokejistami. Čím to je podľa vás spôsobené?
„Určite má na to vplyv aj náš projekt osemnástky. Tam sa to ponúka hráčom ako jedna z možností, ako ďalej napredovať. Veď aj ja som sa k tomu dostal vďaka pôsobeniu v tomto tíme. Tam som o možnosti ísť do NCAA počul po prvýkrát od trénera Kosu. To sa mi na tom projekte aj páči. Nie je to len jednorazová záležitosť a potom sa staraj o seba, ako vieš. Tréneri sa nám snažia ponúknuť viacero možností, ako pokračovať ďalej. Každý si tak mohol vybrať, čo mu viac vyhovuje. Ja som bol aj v kontakte so Šimonom Jellúšom, ktorý pochádza z Púchova, takže som sa s ním už skôr stretával. Aj on mi dal rady, čo si mám pri obhliadkach univerzít všímať a na čo si mám dať pozor.“

O chvíľu sa začne príprava na juniorské majstrovstvá sveta. Máte už nejaký plán?
„10. decembra odlietam na Slovensko, kde by som sa mal pripojiť k tímu vo Zvolene.“

Mimochodom, ako dlho trvá, kým sa dostanete z tohto mesta domov na Slovensko?
„Ja mám celkom dobré spoje. Od domu na letisko v Sioux City to mám približne 20 minút. Potom letím do Chicaga, čo je asi tak na 2 hodiny. A odtiaľ už do Viedne. Takže nemám veľa prestupov. Ale aj tak mi cesta domov trvá asi 10 hodín. Tá je kratšia, ako cesta naspäť. Tá trvá približne 14 hodín.“

Administratívu ohľadom cestovania si vybavujete sami?
„Nie, v tomto mi pomáhajú. Neviem, či by som všetky tie vybavovačky zvládol sám. Mne už prakticky príde letenka a môžem cestovať. Teraz som to riešil s manažérom reprezentácie Tomášom Pšenkom.“

Máte pred šampionátom trému?
„Nepovedal by som, že trému. Je to skôr taká radosť z niečoho nového. Nová výzva. Samozrejme sa aj teším na spoluhráčov. Konečne sa budem môcť poriadne porozprávať po slovensky.“

Za slovenskú reprezentáciu rôznych vekových kategórií ste už odohral množstvo zápasov. Pamätáte si nejaké, ktoré boli určitým spôsobom výnimočné? Okrem už spomínaných MS 18.
„Pamätám si môj prvý turnaj. To bolo za sedemnástku a bola to tá covid sezóna. Tam to bolo pre mňa úplne nové. Bolo to aj také spoznávanie s tímom. Ešte sme sa veľmi nepoznali, tvorili sa také skupinky podľa jednotlivých klubov. Teraz je to už úplne niečo iné. Každý deň sme v kontakte, voláme si a informujeme sa, čo je nové.“

Keď ešte vrátime k vašim úplným začiatkom, kedy ste sa rozhodli, že budete brankárom?
„To je tak trochu komplikované. Ja mám staršieho brata, ktorý tiež hrával hokej. A ja som si povedal, že keď hrá on, budem hrať aj ja. Lenže mne korčuľovanie nešlo, stále som padal a tak som si povedal, že to viac robiť nebudem. Ale po niekoľkých týždňoch mi to začalo chýbať a tak som sa k tomu vrátil. Ale s podmienkou, že budem brankár. Ale tréner mi povedal, že aj keď chcem byť brankárom, musím sa naučiť poriadne korčuľovať. Tak som bol asi rok hráčom a až keď som mal 5 alebo 6 rokov, som sa presunul do brány.“

Je to podľa vás náročnejšie, ako byť útočníkom alebo obrancom?
„Ako sa to vezme. Ak tím hráč dobre a počas zápasu na vás smeruje 10 striel, je to skôr náročné z tej psychickej stránky. Zostať koncentrovaný na hru a nenechať sa zaskočiť. Ale keďže som nebol ani obrancom a ani útočníkom, nedokážem to celkom posúdiť.“

Máte aj nejakú špecializovanú mentálnu prípravu?
„Náš tréner si na tom zakladá. Niečo také robíme každý deň, ale je to skôr zamerané na celý tím. Ja spolupracujem aj individuálne s Dagom Palovičom. Myslím si, že nás pred majstrovstvami veľmi dobre pripravil. Každý deň robím cvičenia, ktoré mi pomáhajú sa správne nastaviť. Občas si zavoláme a on sa mi vždy snaží nejakým spôsobom pomôcť.“

Je náročné sa dostať do pohody po nejakom náročnom zápase?
„Keď sa mi v zápase nedarí, stále sa snažím hrať na 100 %. Ale samozrejme sú dni, kedy to skutočne nejde. Už som mal viacero takých zápasov. Snažím sa to riešiť tak hodinu dve po zápase. Pozrieť sa na chyby, zobrať si z nich ponaučenie. Ale na druhý deň už na to nemyslím.“

O brankároch sa hovorí, že to sú istým spôsobom zvláštne osobnosti. Platí to aj o vás?
„Asi áno. Už mi to povedali aj tu v klube. Každý brankár má nejaké rituály alebo zvyky. Poznám veľa takých. Myslím si, že na tom naozaj niečo bude.“