Po juniorskom finále spred dvoch rokov ste boli na čiare aj v tom seniorskom. Veľké prekvapenie pre vás osobne?

„Určite veľké. Konkurencia na MS je už skutočne veľmi vysoká. Sú tam rozhodcovia veľmi skúsení, aj s olympijským skúsenosťami. Preto ma to skutočne prekvapilo.“

Dostavila sa aj nervozita?

„Skôr nie, ale seniorské šampionáty sú najdlhším podujatím tejto úrovne. Sú dlhšie ako olympiáda, hrá sa bezmála tri týždne. Je tam veľmi veľa zápasov a je to psychicky a fyzicky veľmi náročné. Každý v závere dúfa, že sa aspoň dostane do play-off, čo sa mne vlani nepodarilo. Ideme od zápasu k zápasu a celkom mi to vyšlo. Možno som mal aj šťastie, ale vo výsledku sa to podarilo. Snažil som sa aplikovať to, čo mi povedali a ťažiť z určitej mojej výhody, ktorá sa im páčila. Reč tela, predanie sa. To sa im pozdávalo.“

Na to ste mali spätnú väzbu?

„Ono to funguje tak, že činnosť čiarového rozhodcu nie je len o pískaní ofsajdov a zakázaných uvoľnení. To už vedia všetci. Je to skôr o tom, ako viem zvládať ťažké situácie. Ak aj zapískam ofsajd, ktorý možno nebol, je dôležité, ako to viem na ľade predať. O tom je práca rozhodcu. Rečou tela musíte dať najavo aj sebavedomie. Musí byť z vás cítiť, že viete, čo robíte a ste si svojim rozhodnutím istý.

Mali ste počas turnaja aj chybné verdikty?

„Niekoľko. Ja si myslím, že nebol nikto, kto by nechyboval. Mal som zo začiatku takú spätnú väzbu, že som zapískal veľmi tesné ofsajdy, ktoré možno ani neboli a oni mi vytkli, aby som to púšťal. Veď na to je výzva. U nás však výzva na postavenie mimo hry neplatí, takže keď je situácia 50 na 50, radšej je lepšie to zapískať. To som sa musel prenaučiť.“

S akým pocitom ste odchádzali z ľadu po  finálovom zápase?

„Ja s dobrým. Svoju robotu som si urobil. To, čo sa čakalo odo mňa, som splnil.“

Ako vyzeralo hodnotenie supervisora po stretnutí?

„Počas turnaja sú tie hodnotenia kritickejšie, pretože nás chcú naši coachovia čosi naučiť, aby sme stále napredovali. Čím ďalej ste v turnaji, tak už tie hodnotenia sú viac pozitívne. Posledné zápasy sú za odmenu. Zhrnutie teda bolo viac-menej pozitívne.

Takže zle vyhodnotená nebezpečná hra so zdvihnutou hokejkou sa po zápase k rozhodcom ani nedostala?

„Ja som na ľade mal zakrytý výhľad dvomi hráčmi na túto situáciu . Videl som hlavného rozhodcu, že zdvihol ruku. Ono je veľmi ťažko posudzovať vysoké hokejky v takejto rýchlej hre. V opakovanom zábere je to veľmi ľahké, ale priamo na ľade sa to ťažko vyhodnocuje. Nevýhodou je, že vysoká hokejka, pokiaľ nespôsobí krvavé zranenie, sa nedá spätne pozrieť na monitore. To je niekedy hop alebo trop. To je ako pri tesnom zakázanom uvoľnení.“

Všimli ste si, že fauly sa bežne opakovali, ale tento moment sa na kocku už nedostal?

„Ja kocku príliš cez zápas nesledujem. Tu sa fauly opakovali, ale až po vynesení verdiktu.“

Ďalší moment, ktorý sa dosť riešil, bol druhý gól Kanady. O čo tam vlastne išlo?

„Z môjho pohľadu z ľadu to bol dobrý gól. Hlásenie do hľadiska my z ľadu vôbec nepočujeme, takže ja som presne nevedel, čo sa ide riešiť. Všetci štyria sme si na ľade povedali, že je to dobrý gól. Priznám sa, že ja som nepočul hlásenie hlavného rozhodcu, takže to presne neviem, čo bolo zahlásené ľuďom. Iniciatíva preverenia tejto situácie vyšla zhora. Na hráčoch som cítil, že niečo nebolo tak ako malo, ale išlo sa ďalej. “

Čo faul v predĺžení?

„Na ten faul si pamätám hodnotenie inštruktora, ktorý to zhodnotil ako veľmi dobré rozhodnutie. Netreba tam hľadať nič iné. Toto bol faul.“

Je nejaké nové pravidlo, s ktorým sa ľudia z vášho pohľadu ešte nezžili?

„Asi prvé mi napadne, že každý puk odrazený v koncovom pásme sa vždy vhadzuje v ňom. Nezáleží či puk bol vystrelený resp. Odrazený od útočiaceho alebo brániaceho hráča. Toto ešte ľudia niekedy nevedia.“