Takmer celú aktívnu hokejovú kariéru strávil ako útočník v Slovane Bratislava, patrí aj do klubovej Siene slávy. Členom Siene slávy Medzinárodnej hokejovej federácie (IIHF) sa stal v roku 1999 a o tri roky neskôr ho zaradili aj medzi členov Siene slávy slovenského hokeja. V roku 2003 dostal od vtedajšieho prezidenta Slovenskej republiky Rudolfa Schustera Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.

Ján Starší sa narodil 17. októbra 1933 v obci Sokolče, ktorá už dnes neexistuje, padla za obeť výstavbe vodnej nádrže Liptovská Mara. S hokejom začal v Liptovskom Mikuláši a kanonierske schopnosti ukázal ako 16-ročný v zápase proti Vrútkam, ktorý Liptáci vyhrali 42:0 a Ján Starší strelil 15 gólov. V mladosti vynikal aj v stolnom tenise, zdobí ho dorastenecký slovenský titul vo dvojhre a československý vo štvorhre. Hrával aj futbal za Iskru Liptovský Mikuláš a nepohrdol ani basketbalom. Aj napriek rôznorodým športovým záujmom zvíťazil u Staršieho hokej.

Po maturite na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši odišiel študovať do Bratislavy na Vysokú pedagogickú školu. Dres Slovana Bratislava si prvýkrát obliekol v roku 1952. V najslávnejšom slovenskom klube pôsobil do roku 1966 s výnimkou dvoch rokov (1954 - 1956), keď študoval v Prahe a hrával za vtedajší Spartak Sokolovo.

V tíme "belasých" vytvoril najprv s centrom Karolom Fakom a neskôr s Jozefom Golonkom a s ďalším krídlom Júliusom Černickým v tej ére najúdernejší útok v najvyššej československej súťaži. V sezóne 1959/1960 sa stal aj kráľom strelcov prvej ligy, ale ligový titul so Slovanom nikdy nezískal. Slovan skončil v ére Staršieho štyrikrát druhý a dostal prívlastok "korunný princ ligy". Celkovo strelil v najvyššej súťaži za 14 sezón 267 gólov a odohral viac než tristo zápasov.

Hokejové schopnosti Jána Staršieho sa nestratili ani v konkurencii československej reprezentácie, za ktorú odohral 73 zápasov a strelil 29 gólov. Zo štyroch svetových šampionátov si odniesol tri cenné kovy. Jednu striebornú medailu z roku 1961 z majstrovstiev sveta vo Švajčiarsku a dve bronzové medaily z domáceho šampionátu 1959 a z MS 1963 vo Švédsku. Československo reprezentoval na zimných olympijských hrách 1960 v Squaw Valley, na ktorých skončilo štvrté. Na týchto ZOH bol ako prvý slovenský hokejista v histórii vlajkonosičom československej výpravy.

Aktívnu hráčsku kariéru ukončil v roku 1966 a zároveň sa začala jeho nemenej úspešná trénerská cesta. Ako kouč začínal v bývalej Nemeckej spolkovej republike na striedačke Bayernu Mníchov.

Najväčšie úspechy slávil ako tréner československej reprezentácie. Spolu s Čechom Karlom Gutom vytvoril trénerskú dvojicu, ktorá reprezentáciu v rokoch 1973 až 1979 priviedla k dvom titulom majstrov sveta (1976, 1977) a k štyrom strieborným medailám z MS. Pod ich vedením slávil československý výber aj úspech na ZOH v Innsbrucku, kde v roku 1976 získal striebro. To však nebolo všetko, lebo striebro si pod vedením Staršieho a Guta priniesol tento výber aj z historicky premiérového ročníka Kanadského pohára (1976). Vo dvojici s Karlom Gutom sú najúspešnejšou trénerskou dvojicou v histórii československého hokeja. Počas ich šesťročného spoločného pôsobenia neskončila reprezentácia na MS horšie ako druhá. K bronzu z MS doviedol československý výber aj v roku 1988, keď spolupracoval s Františkom Pospíšilom.

Trpkú príchuť prívlastku "korunný princ ligy" okúsil Ján Starší opäť ako tréner Slovana Bratislava. V rokoch 1968 až 1974 obsadil Slovan zase štyrikrát druhé miesto. Ligové tituly sa mu podarilo získať v rokoch 1981 a 1989, ale s vtedajšími západonemeckými tímami SC Riessersee a SB Rosenheim.

Do histórie slovenského hokeja sa Doc. PhDr. Ján Starší, CSc. zapísal aj ako veľký hokejový odborník. Štvrťstoročie pôsobil na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave, kde prednášal o hokejových tréningových metódach, ktoré uplatňoval aj vo vlastnej trénerskej praxi. Jeho poznatky roky využíval SZĽH, v ktorom pôsobil ako predseda trénerskej rady, člen výkonného výboru či ako konzultant.