Profil užívateľa: Brežnev

Meno: Leonid Iľjič Brežnev Status: banned
Stručne o sebe: Môj životopis: Narodil som sa v obci Kamenskoje na dnešnej Ukrajine v rodine kovorobotníka. Začal som pracovať ako robotník, po skončení strednej aj vysokej školy technického smeru roku 1935 som bol inžinierom v metalurgickom závode v Kurskej oblasti. V 17 rokoch som vstúpil do Komsomolu (Komunistického zväzu mládeže) a o 6 rokov neskôr do Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ), kde som zastával stranícke funkcie na oblastnej úrovni. Počas druhej svetovej vojny som bojoval na Kaukaze, Kryme, Ukrajine, v Poľsku. Ako politický činiteľ Sovietskej armády som sa zúčastnil na oslobodzovaní Česko-Slovenska a na oslobodenom území pomáhal pri organizačných prácach komunistickej strany. Po vojne som pracoval v politickej správe armády a dosiahol hodnosť generálmajora. V politike sa predo mnou odvíjala sľubná kariéra. Postupoval som v straníckej hierarchii, až som sa začiatkom 50. rokov prepracoval do blízkosti Josifa Visarionoviča Stalina a stal sa členom Sekretariátu Ústredného výboru (ÚV) KSSZ. Po smrti diktátora som však stratil všetky vysoké funkcie a tri roky pracoval v službách strany v Kazachstane. Opäť som sa objavil v Moskve roku 1957 v súvislosti s bojom o Stalinovo dedičstvo v Kremli, z ktorého vyšiel víťazne Nikita Sergejevič Chruščov a jeho ľudia. Mňa považovali za jedného z nich. V prvej polovici 60. rokov sa v sovietskom štátnom a vojenskom vedení uskutočnilo niekoľko významných zmien, ktoré vyvrcholili roku 1964 odstránením Chruščova a jeho režimu. Mňa vymenovali za prvého tajomníka ÚV KSSZ a moja pozícia sa postupne upevňovala. Rýchlo som skoncoval s Chruščovovým štýlom neustálych zmien, oprel sa o armádu, posilnil centrálne rozhodovanie z Moskvy, do vedenia som vniesol stabilnejšie a pragmatickejšie metódy práce a aj ľud prijal zmenu v Kremli s uspokojením. XIII. zjazd KSSZ roku 1966 potvrdil novú líniu strany, ktorá bola súčasne neoficiálnou rehabilitáciou stalinizmu. Moju éru charakterizoval vzostup ZSSR na pozíciu veľmoci rovnocennej USA. Vedúci politickí predstavitelia ZSSR signalizovali svoju pripravenosť rokovať s USA o znížení stavu vojsk v Európe. Ja som sa štyrikrát stretol s americkým prezidentom a medzi najvyššími predstaviteľmi vedúcich krajín znepriatelených blokov boli podpísané zmluvy o obmedzení strategického zbrojenia SALT I. Vrcholným výsledkom toho úsilia bola Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe roku 1975 v Helsinkách. Roku 1968 som sa hlavnou mierou pričinil o inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska. V decembri 1979 nariadil vstup sovietskych vojsk do Afganistanu, kde sa po palácovom prevrate uskutočnenom komunistami, rozpútal boj medzi stúpencami starej a novej vlády. Nový režim, ktorý ZSSR podporil 100 000 sovietskymi vojakmi, nemal doma oporu, dokonca aj v samotnom Sovietskom zväze bola táto vojna veľmi nepopulárna. Počas 18 rokov, keď som bol najmocnejším mužom Kremľa, sa pomery v ZSSR síce stabilizovali, no odmietaním progresívnych zmien sa zároveň konzervovali. Pod mojím vedením systém nedokázal adekvátne čeliť vnútropolitickým a ekonomickým problémom. Na sklonku mojej vlády bolo vedenie ZSSR prestarnuté a nehybnosť sovietskeho režimu sa skončila až po nástupom Michaila Gorbačova roku 1985.